Som blázon pre Krista a mám na to aj papiere

Už na samom začiatku môjho života s Bohom to bolo veľmi dramatické, ako som o tom napísal v svedectve Prvý dotyk Boha. Väčšinou, keď Boh na mňa pritlačil, a ja som to nezvládal, potreboval som pomoc psychiatrov, pretože som v tej chvíli nemal pri sebe zrelého brata, ktorý by mi vysvetlil, čo sa so mnou deje a stál by pri mne v týchto náročných etapách môjho života. Prví kresťania, ktorí mi dali do ruky Bibliu, sa po mojej prvej hospitalizácii odo mňa dištancovali. Možno aj zo strachu pred mojou manželkou. Bol som 8-krát hospitalizovaný a dostal som dohromady 32 elektrošokov. Keď sa lekári rozhodovali pre šoky, bol som skutočne mimo a myslím, že sa správne rozhodli. Boh mal ale nad všetkým svoju ochrannú ruku a dopustil na mňa len toľko, koľko som bol schopný zniesť a čo mi bolo v konečnom dôsledku na prospech. Prešiel som obdobiami ťažkých depresií a viem, čo to je, žiť s depresiou.

Keď na psychiatrii pacient povie na vyšetrení niečo o Bohu, zapíšu mu do papierov, že má bludné myšlienky religiózneho charakteru. Psychiatrické lieky naprávajú chémiu v mozgu, t.j. nedostatok alebo prebytok neurotransmiterov (prenášačov nervových vzruchov), ale neriešia príčinu tejto nerovnováhy. Na materiálnej báze vyriešiť psychické problémy sa nedá. Lieky sú len trvalé barličky. Treba to riešiť na duchovnej úrovni. Je to podobné ako keď máte v počítači vírus a vy, aby ste nevideli, čo vám to robí na obrazovke, tak dáte tmavšie monitor. Presne tak sa liekmi len utlmujú príznaky a najväčší osoh má z toho farmaceutický priemysel, ale pacient musí okrem svojich ťažkostí znášať aj nepriaznivé vedľajšie účinky liekov. Keď som sa pred pár rokmi zbavil, duchovnou cestou, vďaka Pánovi, depresii, po čase mi zmenili diagnózu z depresívnej na manickú. Vždy vás vedia niekde zaškatuľkovať. Lieky proti depresii mi však neprestali predpisovať.

Keď som sa znovuzrodil, potreboval som sa stále modliť, lebo mi modlitba spôsobovala neskutočnú radosť v srdci. Preto sa mi nedalo sústrediť na moju duševnú prácu. Za posledné dva roky, keď som pracoval ako živnostník som preto mesačne v priemere zarobil podstatne menej ako bola vtedy minimálna mzda. Preto som sa zamestnal v strážnej službe, kde sa mi dalo v práci modliť, ale odtiaľ, po dlhodobej PN-ke, som odišiel do invalidného dôchodku. Bolo to v roku 2001 a v tom istom roku sa so mnou manželka rozviedla. Z každého zamestnania, kde som pôsobil, som si to musel nasmerovať na psychiatriu, preto som sa rozhodol, že si prácu už nebudem hľadať, budem sa venovať len Božím veciam, slúžiť Pánovi ako ma On povedie a starať sa o mamu. Som Bohu vďačný za moju situáciu, lebo sa nemusím stresovať v práci, alebo hľadaním zamestnania. Z dôchodku pri skromnosti vyžijem a som voľný pre službu. Veď podľa Písma máme byť spokojní, keď máme čo jesť a čím sa odievať. A my, pokiaľ nie sme bezdomovci, máme oveľa viac - strechu nad hlavou a vo svojich bytoch sme obklopení množstvom vecí, bez ktorých by sa dalo zaobísť. A ďalej sa píše, že koreňom všetkého zla je milovanie peňazí a od toho chcem byť ďaleko. Boh sa o mňa postaral, hoci som pre tento svet a spoločnosť jeden z najposlednejších.

Pre svet som totálny outsider, psychiatrický pacient, skrachovaný stavebný inžinier, ktorý je dva razy rozvedený a žije sám. Pretože som rozvedený a s diagnózou, tak som odpísaný aj pre cirkev. Myslím tým pre nejakú oficiálnu službu vo viditeľnej cirkvi. Myslel som si, že ma Pán vedie do služby väzňom, lebo si teraz s dvomi dopisujem, ale priviedol ma na Biblickú školu v Martine, kde som po dvoch rokoch základného biblického štúdia absolvoval ďalší rok štúdia Sprevádzanie chorých, zomierajúcich a pozostalých. Počas štúdia som rok slúžil v nemocničnej duchovnej službe, o čom som napísal článok Diakonická služba + svedectvá. Túto službu mi po roku zrušil evanjelický farár, pretože som vraj niečo nevhodné niekomu povedal, ale myslím si, že hlavne preto, že som sa nedal konfirmovať, ku čomu ma viackrát nabádal. Konfirmovať sa nedám, pretože na krst a večeru Pánovu mám iný pohľad ako mal Luther a nebudem sľubovať vernosť Symbolickým knihám ECAV. Takže naozaj som pre ECAV nepoužiteľný, pretože vlastne ani nie som jej člen, keďže sa do ECAV vstupuje konfirmáciou.

Ako kňaz živého Boha mám však túžbu i povinnosť šíriť evanjelijum Ježiša Krista a to s radosťou príležitostne aj robím a privádzam ľudí ku Kristovi. Okrem toho navštevujem súkromne, teda mimo poverenia cirkvou, alebo nejakou autoritou, starých ľudí, s ktorými sa pravidelne stretávam, rozprávam sa s nimi a modlíme sa spolu. Prihlásil som sa ako dobrovoľník do jednej nadácie, ktorá sa venuje mladým ľuďom, ktorí vyrastali v detských domovoch. Navštevujem klub psychiatrických pacientov, kde im môžem poslúžiť a už som aj, vďaka Pánovi, priviedol k Nemu dvoch ľudí. S bratmi a sestrami sa stretávam na troch nezávislých kresťanských skupinkách. Každý týždeň cestujem na pár dní k svojej mame, o ktorú sa starám a pomáham jej. Píšem o nej v svedectve Boh a biológia. Okrem toho rád chodím s turistami po horách. Takže som dosť zaneprázdnený a hoci žijem sám, nie som osamotený, pretože mám stále v sebe svojho Pána a často sa stretávam s ľuďmi, najmä so súrodencami v Kristu. Často si telefonujem s dcérami, ktoré sú už dospelé, a občas sa s nimi stretávam.

Alexander Barkóci ma naučil, že sa nemám točiť okolo seba a svojich problémov, ale sa mám dívať na Ježiša Krista, pôvodcu a dokonávateľa mojej viery. Okolo Neho sa chcem točiť, v Neho veriť i dúfať a som Mu vďačný, že nemám žiadne starosti a nie som ustarostený o zajtrajší deň, či o budúcnosť, lebo som všetky svoje bremená uvalil na Neho. Všetka sláva a vďaka patrí nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi. Naveky. Amen.

Ivan Jaraba, november 2011