Prvý dotyk Boha

V tomto svedectve vám chcem porozprávať o tom ako sa ma Boh prvýkrát dotkol a ja som v Neho uveril. Bol to strastiplný koniec môjho ateizmu.

V roku 1986, rok po ukončení VŠ som sa vrátil z vojenskej základnej služby a doniesol som si na chodidle pravej nohy otlak. Vlastne som si to len myslel, že je to otlak a že sa mi to zahojí. Cítil som to ako zhrubnutú kožu, ale keď som na to miesto pristúpil na nejakú skalku, alebo nerovnosť, tak ma to zabolelo. Asi po roku som tomu začal venovať pozornosť a keď som si to lepšie pozrel, tak som zistil, že to nie je zhrubnutá koža, ale nejaká zvláštna, veľká bradavica, ktorá vyrastá z hĺbky kože v akýchsi koreňoch. Keď som po čase zistil, že v okolí tejto bradavice sa mi rozosialo asi šesť menších bradavíc s rovnakou štruktúrou, navštívil som s tým kožného lekára v Brezne (vtedy som tam býval). Lekár mi predpísal nejakú masť a pravidelne som chodil s tými bradavicami na dusíkovanie. Manželka mi ich potom doma oškrabávala, čistila a natierala predpísanou masťou. Keď mi po pár mesiacoch nezmizla ani jedna bradavica, vyjadroval som lekárovi nespokojnosť s jeho liečbou, až som napokon zmenil lekára a začal som s tým chodiť do Bystrice k primárovi Stodolovi. On ma liečil rovnakým spôsobom, len zmenil masť. Odporučil mi pridať k liečbe pedikúru. Trpezlivo som pravidelne chodil na dusíkovanie, ktoré mi osobne robil pán primár, a na pedikúru, ale ani jedna bradavica mi nezmizla ani sa nezmenšila.

Žili sme vtedy v posledných rokoch socializmu. Bol som ateista, a vo svojom vnútri som premýšľal nad aktuálnymi spoločenskými problémami a trápil som sa s tým ako by sa dala odstrániť korupcia, rodinkárstvo, nedostatkový tovar, spravodlivejšie hospodárenie s fondom opráv na SBD, rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve, absentérstvo, nekvalitná práca a hlavne ma trápil rozpor medzi marxisticko - leninskou ideológiou, z ktorej som mal štátnice, a praxou, ktorá bola úplne iná. Vo svojich úvahách som dospel k názoru, že socializmus si ľudia nezaslúžia a treba nám len tvrdý kapitalizmus. Zrazu prišla Nežná revolúcia a keď som v deň generálneho štrajku pozeral v televízii priamy prenos z Letenskej pláne v Prahe a Václav Malý, terajší pražský biskup, vyzval zhromaždenie k modlitbe Otčenáš, neviem prečo, ale ako ateista som si kľakol v obývačke na kolená a modlil som sa s nimi. Vrátil som sa v myšlienkach do detstva k svojej túžbe po poznaní vzniku vesmíru a sveta a do mojej mysle prišla naliehavá túžba spoznať pravdu, či existuje alebo neexistuje Boh, ktorý sa ma však už vtedy, zo svojej milosti, dotkol a hovoril ku mne. Potreboval som niekoho kompetentného, kto by mi potvrdil, že Boh existuje. Vošiel som teda do katolíckeho kostola. Stáli tam babky v rade pred spovednicou. Na požiadanie ma prepustili a ja som sa ocitol osamote s farárom. Rozpovedal som mu o mojej túžbe z detstva. Povedal som mu aj o bradaviciach, že za príčinou každej bradavice cítim niektorý z rozporov medzi mojou túžbou a skutočnosťou, ktorými som sa v mojej mysli zaoberal. Nakoniec som mu povedal: "nechcem byť veriaci, ale chcem len poznať pravdu, či existuje alebo neexistuje Boh." Myslel som si, že mi ako znalá osoba podá nejaké dôkazy existencie Boha. On mi však len povedal: "v tom je zmysel viery - poznať pravdu." Mal som z neho dojem, že ani on si nie je istý Jeho existenciou. Ja som ale potreboval istotu.

Rozhodol som sa, že si kúpim Bibliu a tam sa dozviem pravdu. Bol december 1989 a kníhkupectvá boli plné socialistickej literatúry, tak som si kúpil len Kosidowského - Čo rozprávali proroci a tam som si čítal prerozprávaný Genesis. Manželka mi v tom bránila a tvrdila, že som sa zbláznil a že potrebujem psychiatra. V práci som sa zoznámil s kresťanom, ktorý mi dal Novú zmluvu a povedal, že teraz je pre mňa dôležitejšie čítať toto. Vedúceho som požiadal, aby som na istý čas nemusel robiť odbornú robotu za tabuľou, že budem robiť súpis príručného archívu, pretože sa mi nedalo sústrediť na prácu, lebo som mal plnú hlavu Boha. Tými rozpormi, v ktorých som videl príčinu mojich bradavíc som sa navždy prestal zaoberať. Jediné, čo ma vtedy zaujímalo bol Boh a môj ďalší život s Ním. Popri novej práci som si v robote čítal evanjeliá. To boli pecky! Verše priam vyskakovali zo strán a hovorili do môjho života, najmä keď som čítal tam aj o sebe. Doma som zase úchytkom čítal Kosidowského.

Manželka ma potom dostala k psychiatrovi takýmto spôsobom: Priblížil sa čas mojej návštevy kožného lekára a ja som vedel, že musím pánu primárovi rozpovedať o duchovných príčinách mojich bradavíc. Manželka išla so mnou. Zobral som magnetofón, že doktorovi nahovorím na kazetu moje poznanie príčiny bradavíc. Keď sme v čakárni prišli na rad, vošla k primárovi sama manželka. Po chvíli vyšli obaja z ordinácie a odviedli ma do psychiatrickej ambulancie. Vôbec ho nezaujímali moje bradavice. Ani ma vtedy neošetril. Psychiater si ma vypočul a vypísal ma na PN. Nebola to žiadna výhra, lebo manželka bola na materskej a tak sa so mnou stále hádala, lebo jej vadilo, že som stále rozprával o Bohu a bránila mi v čítaní. Situácia sa vyostrila tak, že ma vo februári 1990 prvýkrát hospitalizovali na psychiatrii. Bral som to ako únik od neustálych hádok s manželkou a nádej, že v nemocnici budem môcť rozprávať o Bohu. Čím som tam však viac rozprával, tým mi pridávali vyššie dávky liekov. Raz ma aj poviazali a dali do klietky. Neprestával som hovoriť o Bohu. Podozrievali ma, že vypľúvam lieky, tak mi ich drvili. Štyrikrát denne som hltal kopcovité čajové lyžičky podrvených liekov. Bolo to odporne horké! Moje pohyby boli také strnulé, že som sa nedokázal ani najesť. Z úst mi tiekli krvavé sliny, lebo sliznicu v ústach som mal vysušenú a rozleptanú. Dostal som teplotu a keď mi hrozil zápal pľúc, moji rodičia podpísali súhlas s elektrošokmi...

Po prvom šoku, keď som si musel spomínať aj na svoje meno, ma pustili na prvú priepustku domov. Keď som ležal v spálni nevládny na posteli a povedal som niečo o Bohu, manželka ma fyzicky preplieskala, nakričala do mňa: "žiadny Boh neexistuje, to všetko je len tvoja choroba" a dala mi do ruky knihu Lenin - O náboženstve a cirkvi. Ja som jej uveril a to bol začiatok mojich depresií, s ktorými ma po piatich mesiacoch hospitalizácie prepustili domov. Ešte v nemocnici, som si v depresiách spomenul na svoje bradavice a pýtal som sa so sprievodom sestričky na kožné. Keď som si ľahol s vyzutou ponožkou na brucho, primár mi obzeral podošvu nohy a povedal: "dajte si dole aj druhú ponožku". Keď som to urobil, potom opäť prehovoril: "nemáte žiadne bradavice". Je som neprejavil ani štipku radosti z uzdravenia, lebo som bol pod liekmi a v depresiách.

Naplno som si to uvedomil až o pár mesiacov po prepustení z nemocnice, že sa Boh vlastne ku mne priznal a potvrdil, že duchovné príčiny mojej kožnej choroby už neexistovali a tak ma uzdravil. Pri čítaní knihy Čingiz Ajtmatov - Popravisko, som v Neho opäť uveril, ale už v tajnosti pred manželkou, lebo sa mi vyhrážala rozvodom. Po čase som si kúpil tajne aj skutočnú Bibliu, ale trvalo ešte dlhých deväť rokov, kým mi kresťania zvestovali evanjelium a ja som prijal v modlitbe Pána Ježiša do svojho srdca. S depresiami som sa trápil od mojej prvej hospitalizácie ešte dobrých štrnásť rokov. Môj ďalší život s Bohom mi poskytuje mnoho námetov na rôzne svedectvá. Nech vás Boh požehná pri ich čítaní! Amen.

Ivan Jaraba