Otec (a moje detstvo)

Bratislava

Na vysokej škole patril Ľudovít tiež k najlepším študentom. Všetko hneď pochopil, učivu vždy rozumel a počas celého štúdia urobil každú skúšku vždy na prvý skúšobný termín. Keď sa na škole začala vojenská príprava a bolo im treba poprišívať výložky na uniformy, bola to možnosť ako osloviť spolužiačky zo spoločného internátu Mladá garda, aby im to prišili. Tak sa otec zoznámil so svojou budúcou manželkou, Ľudmilou Spáčovou z Dolnej Lehoty v okrese Brezno. Mama pochádzala z katolíckej rodiny a mala jednu mladšiu sestru Annu. Keď spolu chodili, spolužiaci z internátu často museli so zadaniami čakať, kým sa otec vráti z rande, aby ich potom s jeho pomocou spoločne urobili, pretože si nevedeli bez neho poradiť.

V deň otcových 24.narodenín vyletel do vesmíru prvý človek - Jurij Gagarin a tento deň sa stal dňom kozmonautiky.

Po skončení štúdia otcovi ponúkli miesto na fakulte, kde pracoval ako odborný asistent, kým neodišiel robiť do Banskej Bystrice, lebo tam sa zamestnala mama - v projekcii Pozemných stavieb a neskôr, až do odchodu do dôchodku, pracovala v Stavoprojekte. Chcela byť blízko pri svojich rodičoch v Lehote, aby im bola na pomoci. Keď mama od otca otehotnela, zosobášili sa na Miestnom národnom výbore v Podbrezovej, v auguste 1961. Dostali byt na ubytovni Kotva a neskôr jednoizbový byt v slobodárni na Wolkerovej ulici v Banskej Bystrici.

Otec kúpil z jednej z prvých výplat Igorovi bicykel. Priviezol sa na ňom až na Žiar.

Moje detstvo na Žiari

V marci 1962 sa mama so mnou nechala odviezť z pôrodnice rovno na Žiar k otcovým rodičom. Mama po zotavení z pôrodu nastúpila späť do práce, mňa nechala v opatere svojej svokry - Márii a s otcom za mnou chodili cez víkendy. Starala sa o mňa stará mama. Bol som ich prvé vnúča a ostal som ich jediným vnukom. Na Žiari som strávil prvé tri roky môjho života. Ďalšie vnúčatá - moja sestra a tri sesternice, sa rodili v štvorročných intervaloch.

Na Žiar sa dostanete z Mikuláša v časti Okoličné odbočkou na sever cez sídlisko Podbreziny, ktoré vtedy neexistovalo, ďalej cez Vitálišovce a Smrečany stále na sever. Dnes je Žiar už spojený so Smrečanmi. Vtedy medzi nimi boli ešte nezastavané pozemky. Cesta pokračuje ďalej na sever až do Žiarskej doliny obklopenej roháčskymi štítmi - zo západu na sever a východ: Ráztoka, Baníkov, Hrubá kopa, Tri kopy, Plačlivô, Smrek a Baranec, ktorý je žiarskou dominantou. Na východ od štátnej cesty tečie rovnobežne s ňou, od severu na juh, potok Smrečianka a na západe, ale až za poľami, tečie teplejšia Vrbička. Rodinné domy sa týčia prevažne len popri hlavnej ceste. V strede obce je obchod, kultúrny dom, zvonica, odbočka doľava k roľníckemu družstvu a doprava k novému cintorínu. Do kostola sa chodí do Smrečian, kde je evanjelický i katolícky kostol. Nad obcou je futbalové ihrisko a pasienky. Žiar má nový a starý cintorín, na ktorom sa už desiatky rokov nepochováva. My máme hroby na starom cintoríne, pri ktorom je zastávka autobusu.

Z ranného detstva si pamätám len niekoľko vecí: zimné vychádzky za vodu - po ľavom, vyvýšenom brehu Smrečianky - ako ma dávali do fusaku. Nedeľné vychádzky na futbal, kde ma tlačili v modrom športovom kočíku. Ako ma starý otec ťahal na sánkach dolu dedinou, keď pri cintoríne stavali čakáreň autobusu. Moje miesto bolo na peci na bielych kachličkách nad rúrou, kde ma prebaľovali a prezliekali. Raz som, sediac na peci, rozbil fľašu s cumľom a plakal som. Utíšil som sa až vtedy, keď starý otec vytiahol z pece novú fľašku. Okrem starého otca sa mi veľa venovala Elenka - strýkova Petrova dcéra, ktorá mala vtedy okolo 13 rokov. Učila ma rozprávať a jej som prvýkrát povedal: "mama".

Stále som sa vypytoval, chcel som všetko vedieť a starý otec mal vždy odpoveď. Naučil ma ako idú po sebe dni v týždni. Na papierik mi napísal ako idú mesiace za sebou, tak dookola do takej elipsy, aby som pochopil, že za decembrom ide zase január. Ja som sa to naučil a dodnes mám ten obraz v hlave.

Raz ma posadili na stôl vedľa elektrického variča, na ktorom niečo zohrievali. Povedali mi, aby som to nechytal, že je to horúce, aha, tu je to zapnuté v zásuvke. Potom hrniec zložili, vytiahli šnúru zo zásuvky a ja som pochopil, že už môžem a položil som ľavú dlaň na horúcu platničku. Na vlastnej koži som sa naučil, čo je to tepelná zotrvačnosť. Ruku mi obviazali a nevedeli ma utíšiť, až kým mi starý otec nesľúbil, že ma naučí počítať do milión. Vyšiel so mnou vonku na schody, na chladný vzduch a tam ma, sediac na schodoch, učil ako idú čísla za sebou. Mne sa vtedy začala v mysli vytvárať matematická predstavivosť a na bolesť ruky som už nemyslel.

Raz, keď som s rodičmi išiel spať a pršalo, bolo počuť ako kvapká voda do strešného zvodu. Spýtal som sa, že čo to počuť? Otec povedal: "to je Šťaldorýn (šťal-do-rýn), chce prísť po teba, lebo ešte nespíš." Keď sme niekedy videli bradatého uja, otec povedal: "pozri, tam ide Šťaldorýn".

Keď som mal šesť rokov, starý otec dostal porážku. Sedel na stolčeku pri peci a zrazu spadol. Boli sme ho pozrieť v nemocnici. Otcovi povedal, že ma má dobre vychovať. Po smrti ležal v truhle v nižnej izbe s rozpílenou hlavou po pitve. Bolo to v januári a snehu bolo na cintoríne do výšky mojej hlavy.

Keď som bol už školák, bol som na Žiari každé prázdniny. Ráno sa hnali hore dedinou na pašu najprv kravy a potom husi. Večer sa vracali s plnými vemenami dole dedinou domov a každá krava vedela, do ktorého dvoru má odbočiť a takisto aj každý kŕdeľ husí potrafil domov. Kravy pásol dedinský pastier a s husami sa postupne striedali gazdiné alebo ich deti. Keď prišiel rad na Jarabovcov, Elenka ma brávala so sebou husi pásť. Bola to nádhera! Celá cesta sa belela a gagotala. A my sme ich pomaly s prútmi hnali pred sebou.

Hrával som sa s deťmi zo susedstva. Škriabali sme sa po jabloniach, na vode sme sa šplhali na mladé jasene. Vo vrchole, keď sa už s nami ohýbali, sme ostali visieť len na rukách a vrcholec sa s nami ohol až k zemi. Hrávali sme sa na cintoríne na skrývačku, alebo sme lozili po rebriňáku, ktorý tam odstavovali - pri starom cintoríne. Raz na cintorínskom plote sedeli starší chlapci, šiestaci, a držali sa pritom konárov košatej lipy. Ja som bol len druhák a chcel som to tiež skúsiť. Vyliezol som na plot, posadil sa, ale tenké konáre ma neudržali a ja som po salte vzad narazil čelom na betónový základ plotu a s plačom s krvavou hlavou som išiel domov, kde ma už zaratovala stará mama. 

Stará mama ma párkrát vzala so sebou do kostola, keď som bol ešte celkom malý chlapec. Nedovolila mi v nedeľu rúbať drevo, že čo si o nás ľudia pomyslia. Často ale hovorila o "druhom svete" a často som ju počul ako sa rozpráva sama so sebou, ale dnes viem, že to sa rozprávala s Bohom. Modlievala sa tak. Rada čítala časopisy a modlitebné knižky.

Cez prázdniny bývala so mnou na Žiari aj strýkova Ivanova staršia dcéra Ivetka, ktorá bola odo mňa o štyri roky mladšia. Hrávali sme sa na dvore a na malom záhumní. Jej mama, teta Soňa mala na mňa veľký výchovný vplyv. Igor bol vtedy ešte slobodný a býval doma. Keď si kúpil auto, občas nás s Ivetkou vzal na výlet. Z roboty v Mikuláši chodil vždy domov o pol tretej. Cez víkendy sa chodil s kamarátmi zabaviť a keď prišiel domov, trochu pod parou, bol vtipný, žartoval a my s Ivetkou sme z toho mali vždy veľkú srandu a chichúňali sme sa na ňom pod perinami. Igor sa oženil s Vierkou Dávidovou do Martina, keď som mal 14 rokov. Stará mama ostala odvtedy na Žiari sama. Vierka, rodená Dávidová, aj Soňa, rodená Kotmanová, boli tiež z evanjelických rodín.

Keď som bol väčší, chodil som na brigády na družstvo. Väčšinou sme sušili alebo zmetávali seno, pleli zemiaky, alebo zbierali kamene z poľa. Cez letné víkendy sme sa chodili kúpať do Vrbičky alebo do Smrečian na priehradu. Vozil som sa na Igorovom bicykli hore Žiarskou dolinou. Každý rok som vytiahol čoraz vyššie, až napokon som sa vyviezol až po Žiarsku chatu. Cestou dolu sa mi vždy zapiekla kontra.

Keď som bol gymnazista, plátal som si na starej maminej Singerke rifle. Na Žiar som už toľko nechodil. Stará mama robila na družstve. Moja robota bola natierať plot. Raz som sa podujal natierať strešné žľaby zelenou farbou. Bolo horúce a ja som robil len v trenírkach. Farba mi stekala po rukách, ktorými som sa chytal rebríka, o ten som sa obšuchoval a tak celý zelený som bol aj ja. Elenkin manžel si na to s humorom spomína.

Strýko Ivan so Soňou si postavili veľký moderný dom v Žiline. Stará mama, keď už ostala sama, k nim chodievala na zimu. Teta Soňa si cenila jej pomoc v domácnosti. V druhej polovici 90-tych rokov dostala stará mama demenciu. Dožila v domove dôchodcov v Likavke. Zomrela v roku 2000. Synovia jej dom predali homosexuálovi.

Prastarého otcov brat Martin Jaraba, ktorý bol aktivista v evanjelickom abstinenčnom spolku, tak v jeho dome je dnes krčma. 

Starorodičovský Jarabovie dom dnes patrí Elenke, ktorá tam chodí na prázdniny s vnúčatami. Ja som vždy rád, keď ich tam môžem občas v lete navštíviť.

Banská Bystrica

Po dovŕšení mojich troch rokov si ma rodičia vzali zo Žiaru k sebe do Bystrice. Bývali sme v jednoizbovom byte na Wolkerovej ulici. Chodil som do škôlky na Bakošku. 

Raz ma otec učil doma ako pichá kaktus. Dal si predo mnou ruku na kaktus, ale sa ho nedotkol. Ja som to po ňom zopakoval a položil som dlaň na kaktus. Mama mi potom pinzetou vyberala z dlane pichliače a hnevala sa na otca. V zime prišiel k nám Mikuláš. Mama si obliekla naopak kožuch, z vaty si spravila bradu a hrubým hlasom ku mne prehovorila. Ja som sa spýtal: "ocko, prečo má Mikuláš mamine papuče?" Rodičia sa nezdržali smiechu a Mikuláš bol odhalený. Spával som na pohovke. Raz som strhol na seba z poličky nad pohovkou zapálenú nočnú lampu. Žiarovka ma popálila na krku.

Keď som mal štyri roky, presťahovali sme sa do nového, päťposchodového činžiaku na Uhlisku, do dva a pol izbového bytu. Hral som sa s plechovým lietadielkom, keď sa mama pokúšala očistiť obkladačky zatečené olejovým náterom a šomrala na lajdácku prácu stavbárov.

Otec ma stále vodieval do slovenkárskej škôlky na Bakošku, za evanjelický cintorín. Pre moje časté zápaly priedušiek sme išli z otcovej roboty k moru do Bulharska. Cestovali sme medzinárodným rýchlikom z Nových Zámkov. Bývali sme pod požičaným stanom.

Otec pracoval postupne v Stavoindustrii, v Mototranse, v Zdravoprojekte v Energoprojekte a v Energo ako statik. Po rozdelení Československa, v roku 1993, prišiel o prácu.

Na návštevy k nám chodieval ujo Ivanič, ktorý mal dvoch synov, s ktorými sme sa spolu hrávali. Starší syn, Mišo, bol odo mňa o rok mladší. Nevedel si zaviazať šnúrky na topánkach, ale vedel povedať "r". Ja som bol na tom opačne. Dohadovali sme sa, kto je na tom lepšie. Otec s ujom sa zvykli rozprávať v našej kuchyni. Ja som sedával na zemi pri dverách a počúval ich rozhovory. Ujo často hovoril zážitky z vojny.

Podobne k nám chodil na návštevu aj strýko Milo a mama so mnou a so sestrou zase chodila k nim ku rybníku, na Mičinskú cestu. Keď od nás strýko odchádzal, chodil som ho odprevádzať po jeho ulicu. Strýko Milan zomrel v predvečer mojich 14.narodenín. Bol som vtedy na Žiari na jarných prázdninách a Igor nás viezol na pohreb v snehovej kalamite cez Donovaly. Veľmi som sa vtedy bál, či nehavarujeme.

Keď som nastúpil do prvej triedy ZDŠ na Uhlisku, bolo sa treba so mnou učiť. Skúšal to najprv otec, lebo mama varievala večeru. Otec bol ale cholerik a nemal trpezlivosť so mnou, a tak to učenie končievalo mojim plačom. Preto si mama s otcom úlohy vymenili a otcovi už navždy prischlo varenie. K mojim usporeným peniazom otec doložil a kúpil mi za 520Kčs hodinky značky Prim, lebo som bol už školák.

Otec chcel mať dvoch synov. Mama druhé dieťa už nechcela, ale ja som chcel súrodenca. Keď sme cestovávali do Lehoty a v Lopeji sme čakali na autobus, otec ma zobral vždy ku katolíckej fare, blízko zastávky, kde na komíne mali hniezdo bociany. Otec mi povedal, čo mám zakričať a ja som vždy bocianovi zakričal: "Bocian, dones mi bračeka alebo sestričku!". Otec povedal: "hlasnejšie, lebo ťa nepočul!" A ja som znovu z celej sily kričal na bociana. Mama sa len smiala. Napokon otehotnela a otec si kúpil fľašu kvalitného koňaku, že ju vypije, keď to bude druhý syn. 

Bol som už druhák, keď v októbri mamu odviezli do pôrodnice. Boli sme doma sami s otcom. Vtedy ma naučil hrať sedmové karty. Stále som s ním chcel hrať vojnu, dlho do noci, až otec zadriemal. Narodila sa nám Hanka.

Rodičia mali veľa roboty okolo sestry. Tým viac, že Hanka dostala čierny kašeľ a mama bola s ňou aj na infekčnom. Boli sme ich s otcom pozrieť cez sklo. Na mňa nebol čas, robiť so mnou úlohy, preto som sa v škole zhoršil, až prišla k nám na návštevu moja pani učiteľka Kozovská. Na Žiar sme prestali chodiť. Stará mama nám posielala balíky a písala listy. Mama jej odpisovala. Keď ostala stará mama na Žiari sama, neraz som pred spaním do vankúša kvôli nej plakal, že je opustená. Bolo mi za ňou veľmi ľúto.

Chodil som s mamou kočíkovať sestričku. Šetril som si na bicykel a keď som sa naučil, ako tretiak, bicyklovať na kamarátovom bicykli, naliehal som na otca, aby bicykel kúpil aj mne. Otec mi doložil a kúpil mi, podľa môjho výberu, veľkú Esku bez prehadzovača za 730Kčs. Zakazoval mi bicyklovať sa po hlavnej ceste, že až keď budem starší. Mal pravdu. Ja som mal problém obkročiť rúru a keď som sedel na sedadle, ktoré bolo v najnižšej polohe, tak v dolnej úvrati pedálov som sa ich dotýkal len špičkami nôh. Nedočiahol som poriadne prstami ani na brzdové páčky a tak moje pády na novom bicykli neboli zriedkavosťou. 

Raz mama kočíkovala Hanku a ja som sa okolo nich bicykloval. Išli sme po Tehelnej ulici, ktorá bola vtedy len prašnou cestou a garáže vedľa nej ešte neboli. Bol z nej doľava strmší zjazd na Družstevnú ulicu, vedľa ktorého bolo smetisko. Odbočil som na ten zjazd, neubrzdil a zosypal som sa rovno do toho smetiska. Mama sa smiala. Mne do smiechu nebolo nielen pretože som sa doudieral, ale najmä preto, lebo bicykel bol nepojazdný s dokriveným blatníkom a vytočeným kormanom. Odložil som ho do pivnice a snažil sa nemyslieť naň. Po pár dňoch sa ma otec spýtal, či sa nejdem bicyklovať. Ja mu hovorím, že bicykel je pokazený a otec: "no, len sa choď pozrieť". Prídem do pivnice a čo nevidím - bicykel bol opravený. Viac ku šťastiu mi nechýbalo. Otec ma neskôr naučil ako sa opravujú defekty a postupne som sa učil ako opraviť aj ďalšie poruchy na bicykli. Keď som bol štvrták, začal som už sám chodiť do Dolnej ulice, kde som si v predajni bicyklov a šijacích strojov kupoval potrebné súčiastky.

Otec chcel, aby som bol športovec ako bol on. Ja som ale nebol priebojný typ ani drzý a tak som vypadol z hokejovej prípravky keď som bol tretiak. V piatom ročníku som začal chodiť na basketbal, s ktorým som skončil na strednej škole.

Otec, hoci mi vtedy opravil bicykel, nebol ináč zručný. Nevedel ani do pivnice spraviť police. Mame ich musel urobiť sused. Keď bolo treba opraviť vodovodnú batériu alebo splachovač, tak sa s tým vždy veľmi natrápil. Vo veciach kutilstva som sa učil od uja Kapsiara. On nám bol otapetovať dve menšie izby. Ujo bol aj fotograf. Chodil som k nemu do fotokomory, kde ma zasväcoval do alchýmie vyvolávania fotografií. Pod jeho vplyvom mi otec, keď som bol už šiestak, kúpil najprv fotoaparát Ľjubiteľ za 295Kčs a neskôr mi dával peniaze na ďalšie veci, potrebné pre fotoamatéra. Najdrahšou položkou bol zväčšovák Opemus. Stál vyše 1000Kčs. Keď som vyvolával prvý film, otec mi pomáhal. Potom som si už robil s fotkami všetko sám. Raz, keď som otca pre niečo nahneval, povedal: "to sa môžem radšej dívať krave do zadku ako na tvoje fotky".

V roku 1974, keď som začínal s fotografovaním, zastihla Bystricu veľká povodeň. Prešiel som, s ďalšími zvedavcami, cez kalváriu na Urpíne na malú stanicu. Stadiaľ sme sa prechádzali po železničnom násype a fotil som rozvodneným Hronom zatopené ulice.

V tom istom roku otec kúpil auto, keď predtým, s ďalšími družstevníkmi postavili garáže v kameňolome na Žltých pieskoch. Tiež v predstihu absolvoval aj autoškolu. Ujo Kapsiar mal garáž takmer vedľa našej. Ich dcéra Ajka bola vrstovníčka s našou Hankou. Spolu sa hrávali a chodili spolu do školy. Ajka chcela tiež brata ako mala Hanka. Keď sa Kapsiarovcom narodil malý Ivko, Ajka bola sklamaná, lebo nechcela takého malého brata, ale veľkého ako má Hanka.

Oproti našim dverám bývali Habodászovci. Teta ešte spočiatku pracovala v Koža-guma-textile a ujo bol krajčír. Doma šil svojim zákazníkom nohavice z donesených látok za 120Kčs. Teta bola ako naša náhradná stará mama. Často nás pozývala na dobré maďarské polievky, paprikáše a iné jedlá. Chodili sme sa s Hankou k nim hrávať s ich vnúčatami, ktoré boli v našom veku. Hrávali sme sa spolu rôzne hry. Tam som sa naučil ako sa hrá šach. Táto hra sa mi zapáčila. Preto som v siedmom ročníku chodil do šachového krúžku. Na gymnáziu, počas celého štúdia, som hrával súťažne šach za klub Mladosť Banská Bystrica a už ako ženatý, v 90-tych rokoch som hrával za Železiarne Podbrezová.

Aj ja som patril medzi najlepších žiakov. Tí najlepší končili vtedy ZDŠ ôsmou triedou. Chcel som ísť na spojovú priemyslovku, ale z osmičky sa vtedy dalo ísť len na gymnázium. Otec ma presvedčil, aby som išiel na prijímačky do gymnázia. Skúsil som to a prijali ma, spolu s ďalšími tromi spolužiakmi z našej triedy.

Na otca som sa pozeral často kriticky a keď som bol v puberte, bolo to ešte horšie. Keď sme sa so sestrou ako deti o niečo hašterili, čo nebývalo často, otec nezisťoval, že kto začal alebo kto bol na vine. Vždy som dostal len ja. Hovoril: "Ivan je starší, má mať rozum a keď ho nemá, tak dostane po ušiach." 

Neznášal som ako otec jedol. Počúvať jeho mliaskanie a chlípanie mi robilo veľmi zle. Teta Soňa ma naučila, že pri prežúvaní nemáme otvárať ústa a nemáme vydávať pri jedení zvuky, lebo to majú robiť len prasiatka. Keď som otca niekedy za to napomenul, rozčúlil sa. Preto som sa ho bál napomínať a radšej som vtedy odchádzal z jeho prítomnosti. Raz, za štedrovečerným stolom, keď začal neslušne jesť, tak som začal provokačne mliaskať so žuvačkou. Otec sa spamätal, dával si už pozor, ale ja nie. Ďalej som drzo mliaskal, až mi otec takú vypálil, že som sa spamätal až plačúc do vankúša vo svojej izbe. Pre moju netolerantnosť som nám vtedy pokazil Vianoce.

Nepáčilo sa mi, že sa otec nevedel kultivovane vyjadrovať. Nikdy vulgárne nerozprával, ale používal slová ako "oný", "ondiať" a ich odvodeniny. Keď som sa dlho s niečím zabával, mohol povedať aj takúto vetu: "neondej sa s tým oným ako taký oný, lebo keď sa naondiem, tak ti takú priondiem, že sa celý poondieš".

Otec veľmi nahlas rozprával. Mal som pocit, že sa vtedy všetci na nás pozerajú. Keď som ho raz napomenul, aby bol tichšie, povedal: "a čo mám byť ticho, veď nejdem zakladať Slovenský štát."

Kritický som bol aj k jeho spôsobu jazdy na aute. Držal sa v strede vozovky a hnal motor do vysokých otáčok. Ja som mu vtedy vravel: "preraď si!" a on sa hneval, že mu kibicujem.

Otcovi zase na mne vadili určité veci. Najviac mu však vadilo, keď som začal chodiť s Dankou, mojou budúcou manželkou. Začalo to v deň mojich 17-tych narodenín. Vtedy sa stali tri veci: rodičia kúpili do obývačky nový koberec a nábytkovú stenu, zubár mi z horných jednotiek zložil zlaté korunky, ktoré som mal od siedmeho roku po páde pri naháňačke, a do tretice - začal som chodiť s Dankou. Otec sa vždy rozčuľoval, keď som mu povedal, že som bol s ňou. Vždy nadával: "načo sa len vláčiš s tou trúbou sprostou?" Nechápal som, prečo na ňu nadáva, keď ju vôbec nepozná. Už som bol odvtedy pre otca len "somár sprostý". Chodili sme spolu od tretieho ročníka gymnázia. 

Počas vysokoškolských štúdií som už nedochádzal z Bratislavy domov, ale k Danke na Sliač, kde v dome bývala s mamou a bratom. Ja som študoval, podľa otcovho priania, v Bratislave na Stavebnej fakulte SVŠT odbor Konštrukcie a dopravné stavby. 

Moje ťažkosti

Odchodom do Bratislavy som prakticky odišiel od rodičov. Nemali odo mňa už žiadnu pomoc. Z Bratislavy som na víkendy dochádzal na Sliač k Danke. Veľa sme chodili spolu po horách. Danka študovala učiteľstvo 1-4 na Pedagogickej fakulte v Bystrici. Keď som otcovi povedal, že sa chcem s Dankou oženiť, bol veľmi proti a hovoril: "načo sa len chceš ženiť, ty somár sprostý?" Keď som sa ho spýtal, že čo mam robiť podľa neho, tak mi povedal, že sa mám rozvíjať, ale nepovedal mi ani ako, ani v čom.

Keď som ešte pred prvým ročníkom VŠ išiel Danku predstaviť starej mame na Žiar, bol som zo starej maminho správania veľmi nemilo prekvapený. Danku totiž úplne ignorovala. Mne núkala jesť, spravila mi čaj, ale Danke nič neponúkla, ani ten čaj pred ňu nepostavila, ani sa na ňu nepozrela, ako keby som tam bol len ja. Rozprávala sa len so mnou. Nechápal som... Mňa celá Dankina rodina všade veľmi pekne prijala. 

A tak svadbu sme mali v roku 1984 proti vôli môjho otca a na zármutok starej mamy. Myslím, že otec bol zo mňa veľmi nešťastný. Bol som mimo Božej vôle.

Otcove a starej mamine správanie voči Danke som pochopil až po rokoch. Keď som v roku 1989 uveril v Boha, a Danke sa uveriť nedalo, tak Vlado Tondra (synovec biskupa Františka Tondru), znovuzrodený kresťan, ktorý mi v robote odpovedal na množstvo mojich otázok, tak on mi povedal, že z nej treba vyhnať Satana a že kresťania majú tú moc v Ježišovom mene. Na to vyháňanie som sa sám podujal. Keď deti už spali a my sme sedeli sami v obývačke a Danka mi zase začala zlorečiť, nahlas som prikázal Satanovi v mene Ježiš, aby opustil moju manželku. Danka sa mi vzápätí zahľadela prísne do očí a povedala: "JA som Satan".

Keď som potom po dlhšej dobe, dávno po otcovej a starej maminej smrti, už neviem koľký krát, čítal o daroch Ducha svätého, 

Hanka tiež vyštudovala v Bratislave na Stavebnej fakulte, a aj ona bola vynikajúca študentka. Keď prišla domov predstaviť svojho spolužiaka a budúceho manžela, otec bol z Mira nadšený a tešil sa, že si Hanka dobre vybrala. Otec vedel, že jeho dcéra bude mať dobrého manžela, lebo mal dar rozlišovania duchov. Svadbu mali ešte počas štúdia, v roku 1991. Ostali bývať v Bratislave.

Keď som bol na vojne, otec ma zastúpil pri preberaní nášho nového družstevného bytu v Brezne. Keď sme tam v januári 1987 začali s Dankou bývať už aj s prvorodenou dcérou, nemali sme asi dva roky ešte telefón. Otec mi vtedy volával do roboty a vždy sa zaujímal ako sa máme.

Keď po mojom obrátení mala manželka so mnou problémy, prišiel otec po mňa večer, 16.2.1990, aby ma na druhý deň mama odviedla na psychiatriu. Večer som strávil doma s rodičmi. Porozprával som im o mojom zjavení pri čítaní o žiadosti synov Zebedejových, 

Dolná Lehota

V roku 1991, keď sa Hanka vydala, išla mama do starobného dôchodku. Otec ešte pracoval v Energo, ktoré ale patrilo pod Prahu a preto po rozdelení Československa, v roku 1993, ich rozpustili. Rok zháňal otec robotu, ale o takého múdreho človeka a šikovného statika nemal v Bystrici nikto záujem. V roku 1994 rodičia odišli bývať do Lehoty. Otec mal vtedy 57 rokov, toľko ako mám ja dnes.

Mamini rodičia, Jozef a Júlia Spáčovci, kúpili pozemky za dedinou, na pravom brehu Vajskovského potoka, v jeho kaňone a čiastočne nad ním a pri potoku si postavili dom a dve drevené hospodárske budovy. Tu sa narodili obidve ich dcéry. V roku 1936 Ľudmila a o rok neskôr Anna. Obidve dcéry tu prežili šťastné detstvo. Teta Anka bola zdravý, športový typ. Mama bola vždy slabšia, chorľavá, ale sa lepšie učila. Rodičia dievčat boli maloroľníci na svojom skromnom gazdovstve s množstvom domácich zvierat vrátane jednej kravy. Starý otec okrem roboty doma pracoval ešte vo Vajskovej. Bol chorľavý a mal preborený hrudník. Stará mama zase krívala, lebo mala jednu nohu o 5cm kratšiu a mala cukrovku. Pekne a veľa vyšívala. Bola to múdra žena. 

Teta Anka sa vydala prvá a narodila sa jej, dva roky predo mnou, moja najobľúbenejšia sesternica Anina, ktorá do svojich piatich rokov vyrastala v Lehote pri starých rodičoch. Prežila tam pekné detstvo. 

Po svadbe mojich rodičov prišiel raz do Lehoty starý otec Adam. Pomáhal im so senom. S mamou išli preniesť na žrdiach kôpku sena. Mame sa zdala kôpka ťažká, ale svokor ju posmelil, že to uvládze. Keď mama žrde zodvihla, pocítila ako sa jej odtrhla a spadla oblička. 

Mama mávala celý život nejaké bolesti. Otec ju musel šúchať, ľutovať a keď jej bolo lepšie, škrabkal jej aspoň chrbát. Mama sa zaujímala o zdravovedu a lekárstvo. Odoberala časopis Zdravie, pozerala zdravotnícke programy. Vedela si pomôcť sama a vedela poradiť aj druhým ľuďom s ich zdravotnými problémami. Vždy sa teplo obliekala a zatepľovala si rôzne časti tela. Vadil jej prach, preto nevysávala. Vysával otec. Vadila jej voda na ruky, preto v rukách pral otec a aj okná umýval otec. Aj varil otec. Otcova mama mu raz povedala: "vzal si si chorú ženu, tak musíš robiť ty"

Otec o svoje zdravie nedbal. Nikdy sa ani na nič nesťažoval. Povedal len: "raz vytrčím kopytá a potom budem mať pokoj". Zaujímal sa o šport a stále pozerával športové prenosy. Hlavne futbal, hokej, ale aj akékoľvek iné športy. Keď pozeral vedomostné súťaže, vedel správnu odpoveď na každú otázku. Bol veľmi múdry.

Život našej rodiny bol o neustálom víkendovom dochádzaní medzi Bystricou a Lehotou. Veľakrát sme chodili pešo z Lehoty až do Lopeja, obvešaní taškami a otec niesol ešte aj Hanku na pleciach. Moji rodičia pomáhali cez víkendy a dovolenky najmä so senom. Otca naučil svokor kosiť i nakovať kosu a otec ochotne robil, čo bolo treba. 

V roku 1971 zomrel starý otec Jožko. Na pohreb prišiel zo Žiaru aj strýko Peter. Stará mama si poťažkala pred pohrebom susede: "aký bol, taký bol, ale len bol (Jožko)". Zostala v dome sama. Kravu otec odviedol na bitúnok a stará mama mala potom už len dve kozy. 

Teta Anka bývala bez muža s dvomi dcérami vo Zvolene. Tiež chodila s deťmi cez víkendy pomáhať do Lehoty, ale menej ako naša rodina. No a my, štyri Spáčovie vnúčatá sme si vystačili sami. Spolu sme sa hrávali, lozili po stromoch, skrývali sa po kríkoch, cvičili gymnastiku na tráve a keď bolo treba, tak sme tiež pomáhali.

Keď otec kúpil auto, v roku 1974, teta prišla občas v sobotu s dcérami ráno k nám. Natlačili sme sa všetci siedmi do auta a tak sme sa odvážali do Lehoty. V nedeľu večer sme sa všetci skoro vždy odviezli až na Zlatý potok do Zvolena, kde bývali a potom sme sa my vrátili domov, do Bystrice.

V roku 1976 zomrela v breznianskej nemocnici aj stará mama. Otec dal kozy zarezať a narobil z nich klobásy. Psa sme dávali cez týždeň do susedov. Dom zostal prázdny, ale na víkendy sme ďalej chodili do Lehoty. Teta Anka chodila ešte menej. S otcom sme rozdelili dom priečkou. Teta si vybrala prednú časť domu s dvomi peknými izbami. Nám ostala v zadnej časti jedna veľká obytná miestnosť - kuchyňa, dve malé chodbičky a komora. 

V roku 1979, keď Anina išla študovať na VŠDS do Žiliny, sa teta vydala za uja Joža, ktorý bol vdovec, a presťahovali sa k nemu do Detvy. Začali spolu chodiť do Lehoty na ujovej bielej Lade. 

Ujo Jožo bol špičkový strojársky odborník v Podpolianskych strojárňach. Okrem toho opravoval televízory a vedel kadečo zmajstrovať, či opraviť. Rád som ho počúval, keď mi vysvetľoval rôzne technické veci. Bolo to dobré obdobie, keď sme sa s nimi stretávali v Lehote, no ja som tam už s rodičmi málo chodil.

V roku 1983 mamu trikrát operovali. Vybrali jej maternicu a tú spadnutú obličku s nádorom. Doktori jej dávali vtedy päť rokov života. 

V tom istom roku som bol cez prázdniny na odbornej praxi v Mostárni Brezno a do roboty som dochádzal z Lehoty. V jeden piatok, keď som sa poobede vrátil z praxe, zbalil som do ruksaku žltú a zelenú syntetickú farbu a vyrazil som o štvrtej poobede hore Vajskovskou dolinou. Ujo Jožo, ktorý práve prišiel s tetou na víkend, ma nedokázal zastaviť, aby som nešiel proti noci cez hory. Vyšiel som do Krížskeho sedla, prešiel krátky úsek na východ po nízkotatranskom hrebeni a spustil som sa dole do Jasnej. Na Troch domkoch som stihol krátko po 20.hodine posledný autobus do Mikuláša. K starej mame na Žiar som prišiel posledným autobusom o pol jedenástej večer. 

V sobotu, hneď zrána, som sa pustil do natierania plota. Ako tak natieram, zrazu dofrčala naša žltá embéčka a z nej vyletel napajedený otec, aby mi vyčistil žalúdok, že aký som sprostý že som takto sám išiel, že sa mi mohlo niečo stať. Mal pravdu. Bol som ešte vtedy somár sprostý. Otec prišiel aj s mamou, no dlho sa nezdržali a odišli späť do Lehoty. Mobily vtedy neexistovali a v Lehote ani na Žiari sme nemali telefón, preto prišli. Ja som do večera donatieral plot a ráno som odišiel na autobus. 

Odviezol som sa do Demänovskej doliny, odkiaľ som vyšiel do sedla pod Sinou, po severnej rázsoche Borov som sa dostal na hrebeň a ďalej cez Poľanu, Skalku a Žiarsku hoľu som sa vrátil do Lehoty k rodičom. Práve večer polievali ostredok. Otec bol už kľudný a bol rád, že som sa v poriadku vrátil.

Po pár rokoch, pre spory a hádky medzi Ľudmilou a Annou, prestal ujo Jožo s manželkou chodiť do Lehoty. Ujo zomrel rok po otcovej smrti. 

Ja som bol už ženatý a keď sme cez víkendy cestovali domov, s manželkou a deťmi, od svokry na Sliači, občas sme sa zastavili pri rodičoch v Lehote. Keď boli dcéry už väčšie, tak cez víkendy, keď manželka chcela šiť, alebo si robiť veci do školy, vychystala mi ich a ja som s nimi chodil autom do Lehoty pomôcť čo bolo treba a deti sa mohli vybehať. 

V roku 1994 sa rodičia natrvalo presťahovali do Lehoty. V roku 1995 sa otcovi podarilo zamestnať v SBS Jáger, keď strážili priemyselnú zónu vo Vajskovej. Obchôdzky areálu mu zhoršovali artrózu pravého bedrového kĺbu a skracovala sa mu postupne noha až o 9cm. Otec si to neliečil. Musel odísť pre zdravotné problémy do invalidného dôchodku. V roku 1996 som bol s otcom na pohrebe krstnému otcovi na Žiari a o rok neskôr sme boli spolu na pohrebe tety Soni v Žiline.

Keď prišli do Lehoty z Bratislavy Hanka s Mirom a malým Maťom, spávali spolu s rodičmi v kuchyni, v jedinej obytnej miestnosti. Bolo to pre nich náročné. V druhej polovici 90-tych rokov sme s Mirom spravili zadnú podkrovnú izbu. Potom tu už mali svoje súkromie a neobmedzovali rodičov.

Keď ma v decembri 2000, po neustálych hádkach, Danka napokon vymkla z bytu a doniesla mi veci do Bystrice, prichýlili ma rodičia v Lehote. Pracoval som v SBS Holmex v Slovenskej Ľupči. V marci 2001 sa mi vrátila choroba. Manželka sa sťažovala na moju doktorku na ministerstve. Danka ma chcela od nej preložiť na psychiatriu do Ružomberka, kde mal jej brat známosti, a potom ma chcela zbaviť svojprávnosti. Neprišiel som do práce. Bol som v zlom stave zamknutý v byte v Bystrici. Rodičia ma prišli odviezť na bystrickú psychiatriu. Ja som im ale nechcel odomknúť. Napokon otec povedal: "ak neotvoríš, budeme musieť zavolať policajtov a tí vylomia dvere". To zabralo. Odomkol som a otec ma odviezol do nemocnice. Zachránili ma v poslednej chvíli, pretože len čo sme odišli, prišiel švagor s najatými chlapmi, aby sa ma zmocnili a odviezli ma do Ružomberka.

Po hospitalizácii som sa zotavoval v Lehote pri rodičoch v lete 2001. V septembri mi priznali plný invalidný dôchodok. Nedalo sa mi ešte nič robiť. Bolo treba kosiť a chystať drevo. Otcovi sa už nedalo robiť pre problémy s kĺbom. Chodil s francúzskymi barlami. Otec už len varil a mama robila v záhrade.

Boli sme s manželkou už v rozvodovom konaní. Záverečné pojednávanie bolo v decembri 2001. Ja som sa rozviesť nechcel. Platil som si preto aj právničku. Nič mi to však nepomohlo. Otec mi nedovolil ísť na pojednávanie, ale ma na ňom zastupoval. Mama so mnou čakala v aute, kým sa otec nevráti zo súdu. Rozviedli nás bez mojej prítomnosti na súde. Myslím, že si otec konečne vydýchol, keď ma vytrhol z pazúrov neželanej nevesty. 

Moja rekonvalescencia pokračovala pomaly a ťažko. Otec ma zobral do Kružiny, že ideme kálať drevo. Navigoval ma kde dať klin, ako udrieť, pričom sa opieral o barly. Podobne to bolo s kosením. Po piatich záberoch som bol hotový. Nevládal som a musel som dlho oddychovať.

Otec mal dlhodobé problémy so stolicou. Keď to už bolo neúnosné, napokon súhlasil s vyšetrením. Zistili mu rakovinu konečníka. 

Otca som nikdy nevidel modliť sa, ani čítať Bibliu. Mal ju prečítanú z konfirmačných čias. Ale on sa modlieval v duchu a tak riadil najmä môj život a vychovával ma. Keď ma v roku 1995 zrazilo na bicykli auto, lebo vodič zdriemol a v plnej rýchlosti do mňa odzadu narazil a ja som zázrakom vyviazol len so zlomenou ihlicou, viem, že mal v tom prsty Otec. Keď som chodil v roku 2002 s jednou smilnicou a zrazu som dostal totálnu erektilnú disfunkciu a tabletky na erekciu absolútne nezaberali, viem, že to spôsobil môj Otec, aby ma od tej ženy oslobodil. Keď na dedičské konanie po otcovi sme so sestrou splnomocnili mamu, aby na ňu prepísali celú otcovu polovicu bytu, a napokon to bolo omylom prepísané na mňa, viem, že sa o to zaslúžil Otec. Keď mi priznali plný invalidný dôchodok a na každej posudkovej mi ho ponechali, hoci som sa nijako nedorábal, ale hovoril pravdu, viem, že to zariadil Otec. Keď medzi otcovou smrťou a pohrebom sa mi zastavil čas na mobile, viem, že to mi dal znamenie Otec.

Operovali ho v apríli 2002. Nádor sa už nedal vybrať, lebo bol už metastázovaný po celom bruchu. Chirurg mu len spravil stómický vývod z čreva a zašil ho. Netrápili ho ani chemoterapiou.

Otec nijako viditeľne neprejavoval vieru. Myslel som si, že neverí. Preto som mu na smrteľnej posteli, s veľkým rešpektom až strachom, prečítal jeden traktát o spasení aj s modlitbou spasenia na záver. Keď som mu to dočítal, otec povedal: "nič nové som sa nedozvedel". Povedal to takým tónom, ako keby som mu oznamoval to, čo on už dávno vymyslel. Bázeň pred ním mi nedovolila vyzvať ho k modlitbe.

V záverečných štádiách sme mu dávali náplaste proti bolesti a podávali infúzie. Všetko doma. Nedali sme ho do nemocnice. Mal preležaniny len na pätách, ale telo mu už na viacerých miestach mokvalo a vychádzalo choré tkanivo. Otec sa v tomto svojom utrpení nesťažoval, ani nevzdychal. Statočne niesol svoj kríž. 

Ja som mu mal za zlé, že taký múdry človek ako bol on, končí život v takýchto zlých podmienkach: v dome bez kúpeľne, bez vodovodu, so starou pieckou na drevo v rohu kuchyne. V Bystrici mohol mať teplo a hygienický komfort, a tu končí opustený všetkými, len mama a ja sme ostali pri ňom. Aspoň na latrínu už chodiť nemusel - mama mu vymieňala sáčky a statočne sa o neho z posledných síl postarala až do konca.

Epilóg

Počas celého môjho života s otcom, i po jeho smrti som si myslel, že je otec ateista. Nebol som spokojný so svojim otcom pre veľa vecí. To, že bol ateista, som povedal aj nášmu radvanskému farárovi, keď sa ma pýtal na otca, aby vedel akú rozlúčkovú kázeň si má pripraviť na pohreb. A ešte som mu povedal, že bol cholerik. Nevedel som, čo dobré mu mám o otcovi povedať. A tak Janko Kollár kázal na text o pohanovi - rímskom stotníkovi, ktorý mal chorého sluhu a na Pánove slová: "u nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery" 

Mňa by ani nenapadlo zbožňovať môjho otca. To by bolo to posledné. Lenže človek mieni, ale Pán Boh mení! Keď som v roku 2005 pracoval v Bratislave a chodil som na skupinku Miška Kevického, dostal som v decembri dar prorokovania a začal som vnímať Boží hlas. Keď som bol na Vianoce už v Lehote, poprosil som práve na Božie narodenie, 25.12.2005, Pána Ježiša o to isté, o čo Ho požiadal Filip: "Pane, ukáž mi Otca a postačí mi to". A vtedy mi prišlo zjavenie Boha Otca ako môjho telesného otca Ľudovíta, v ktorého tele tu na zemi prebýval. Bol to ŠOK! Nečakal som to a niečo také by ma ani vo sne nenapadlo. 

V mojom otcovi žil tu na zemi Boh Otec nebeský! Už viem, prečo nemal rád ryby. Je to symbolika. Ryba je znak kresťanstva. Otec nemal rád kresťanov. Smrdelo mu ich farizejstvo. Tak ako najnábožnejší ľudia za čias Ježiša, farizeji, nespoznali v Ježišovi Syna Božieho, tak ani kresťania nespoznali v Ľudovítovi Boha Otca. Ja som Ho tiež v ňom nespoznal ani za 40 rokov, ktoré som s otcom prežil. Musel mi to zjaviť až Pán Ježiš, lebo bez zjavenia niet osobného poznania Boha. A tak vtedy si na trón môjho srdca prisadol k Ježišovi aj Otec.

O tri roky neskôr, na Vianoce 2008 som dal podobnú otázku Otcovi: "Otče, kto je Duch svätý? Aká osoba? Otče, ukáž mi Ducha svätého a postačí mi to." A prišla odpoveď od Otca, rovnako šokujúca ako pred tromi rokmi od Ježiša. Otec mi zjavil Ducha svätého v tele môjho starého otca, Adama Jarabu. 

8.12.1908 sa na Žiari narodil sám Duch svätý ako Adam Jaraba, ktorý telesne splodil v panne Márii Jamnickej Boha Otca do tela Ľudovíta Jarabu. Starý otec, keď sa prvýkrát intímne zišiel so svojou vyvolenou pannou Máriou, tak ona z toho hneď otehotnela a Ľudovít bol počatý. A tak v roku 2008 si prisadol na trón môjho srdca k Ježišovi a Bohu Otcovi aj Duch svätý. Srdce mám odvtedy zachvátené celou Trojicou Božou.

Tak ako je Otec väčší ako Ježiš, tak je aj Duch svätý väčší ako Otec, hoci všetci traja jedno sú. Tak ako Ježiš je svätý, aj Otec je svätý, tak aj Duch svätý je svätý. Boh je trikrát svätý, svätý, svätý je Jahve zástupov! Tak ako Otec posiela Ducha svätého, tak aj Ježiš posiela Ducha svätého kde chce a na koho On chce a krstí Duchom svätým. Pred stvorením sveta sa Duch svätý vznášal nad prahlbinou. Duch svätý slúži Otcovi a Duch svätý slúži aj Synovi. Ježiš povedal, že kto chce byť najväčší v kráľovstve Božom, nech je sluhom všetkých. Duch svätý je sluhom Otcovi a Duch svätý je aj sluhom Synovi. A preto Duch svätý je najväčšia, najmocnejšia a všadeprítomná Osoba Trojice. Duch svätý je Boh najvyšší!