Moje znovuzrodenie
Mňa dali rodičia, tak ako väčšinu detí na Slovensku, pokrstiť v kostole pár týždňov po narodení. Dnes to však považujem za prázdnu náboženskú ceremóniu, ktorá nemala nijaký význam pre môj život a nedošlo pritom k môjmu znovuzrodeniu ani mi to nedarovalo vieru. Nebol som ani rodičmi vychovávaný v náboženskom duchu a k viere v Boha.
Od malička som mal však v sebe túžbu po poznaní. Keď som bol dieťa, stále som sa vypytoval rodičov na rôzne veci a keď som sa začal pýtať a otázky súvisiace so vznikom sveta, mama mi povedala, že sa to budem učiť v škole na náboženstve. Tešil som sa do školy, do ktorej som nastúpil v septembri 1968, po invázii vojsk. Rodičia ma prihlásili na evanjelické náboženstvo, ktoré ale od druhého polroka v rámci normalizácie zrušili. Mamy som sa potom pýtal, že kde sa teraz budem učiť tie veci o vzniku sveta? Ona mi vysvetlila, že sa to budem učiť na iných predmetoch, najmä na geológii. Pretože geológia sa učila až v deviatom ročníku a ja som bol netrpezlivý, navštevoval som v treťom ročníku, ako čerstvý pionier, geologický krúžok. Potom mi mama kúpila Rozum do vrecka a v ňom som zistil, že minerály majú akési chemické značky a tak som už ako žiak prvého stupňa ZDŠ zaujímal o chémiu, neskôr o fyziku a na strednej škole o kozmológiu. Prečítal som niektoré Einsteinove populárne knihy. Takže odpovede na svoje otázky som hľadal v prírodných vedách. Bol som nechaný napospas výchove socialistickému školstvu a PO SZM. Vychovali zo mňa ateistu. Krst mi nijako nepomohol k viere. Viera musí totiž krst predchádzať. Napokon som zistil, že keď vedci zistia odpoveď na jednu otázku, povstane desať nových otázok, na ktoré môžu zase hľadať odpovede, takže som sa zmieril s tým, že moje otázky ostanú nezodpovedané a pravdu o vzniku sveta sa nikdy nedozviem. Prestal som sa o to zaujímať a zameral som sa na ukončenie môjho štúdia a budovanie rodiny.
Potom prišli na svet dve naše dcéry a Nežná revolúcia. Počas generálneho štrajku v ČSSR, 27.11.1989, som pozeral priamy prenos zo zhromaždenia občanov na Letenskej pláni v Prahe. Keď katolícky kňaz, Václav Malý, vyzval ľudí k modlitbe Otčenáš, tak ani neviem prečo, aj napriek tomu, že som bol ateista, som sa s nimi na kolenách v obývačke, pomodlil. V mysli sa mi vynorila moja túžba z detstva a od tej chvíle som začal naliehavo hľadať pravdu, či predsa len neexistuje Boh a On sa mi dal poznať. Po pár mesiacoch ma uzdravil z kožnej choroby, ktorú mi lekári nevedeli vyliečiť. Stal som sa veriacim. Nebol som ale ešte kresťan. Z terajšieho pohľadu som bol len hľadajúci hriešnik.
Keď mi o necelých desať rokov hovorili kresťania evanjelium a že potrebujem pre spásu Ježiša, ja som im vo svojej samospravodlivej pýche oponoval, že za svoje hriechy sa pred Bohom budem sám zodpovedať. Po dlhšom rozhovore s nimi som im, vďaka Bohu, uveril a oni sa modlili so mnou modlitbu prijatia Ježiša Krista a potom sa ma spýtali, či sa môžu modliť aj za môj krst v Duchu svätom. Vedel som, že potrebujem Ducha svätého, lebo už dva roky som sa modlil modlitbu vzývania Ducha svätého, ktorú som sa naučil naspamäť z jednej knižky, pretože sa mi tá modlitba veľmi páčila. Vtedy som sa ešte nevedel modliť vlastnými slovami. Takže som súhlasil s modlitbou. Oni prosili Pána Ježiša o môj krst v Duchu svätom a kládli na mňa ruky. Keď sme sa domodlili, povedali, že teraz sa môžem začať modliť v neznámych jazykoch, ale ja som nevedel, čo mám hovoriť. Oni len povedali, že to príde neskôr. Bolo to 31.1.1999. Keď som od nich odchádzal sám autom, začali zo mňa vychádzať akési divné slová. Ako som ich vyslovoval, prechádzala cezo mňa prenáramná radosť a nadšenie, tak som ich vyslovoval čoraz hlasnejšie a do toho prišiel aj výklad jazykov. Modlil som sa tieto vety: "Vojdi do mňa celá Láska! Vojdi do mňa celá Pravda! Vojdi do mňa celý Pane! Vojdi do mňa Baránok môj! Vojdi do mňa Ježiško môj! Ďakujem Ti Pane, že Ťa mám!"
V srdci som stále cítil úžasnú radosť, tvár mi horela a mal som potrebu stále sa modliť. Nemal som sa s kým podeliť o moju radosť, lebo manželka bola ateistka, nerozumela by tomu a nasmerovala by ma na psychiatriu. Preto som sa to snažil utajiť pred ňou, ale na štvrtý deň sa to už nedalo vydržať, lebo som bol pod Božou mocou privedený ku krstu ponorením doma v byte, vo vani. Bolo to také mocné a naliehavé, že som tomu nemohol a ani nechcel uniknúť.
Bol večer, 4.2.1999 a ukladal som mladšiu, desaťročnú dcéru spať. Povedala mi: "Ocko, ja sa veľmi bojím". Odpovedal som jej: "Keď sa bojíš, tak si stále hovor: Ježiš, Ježiš... a prestaneš sa báť". Ako som opakovane vyslovoval Božie meno, horúčosť v mojej tvári tak zosilnela, že som s tým musel už niečo urobiť. Spomenul som si, že keď som bol pred deviatimi rokmi hospitalizovaný na psychiatrii a nezaberali mi vysoké dávky liekov, pomáhal som si studenými sprchami niekoľkokrát za deň. Tak som sa rozhodol aj teraz: musím si dať studenú sprchu, aby som zmyl zo svojej tváre tú horúčosť, ktorá na mňa po tie štyri dni, spolu s neustálymi modlitbami, doliehala. Keď sa však horúčosť aj pod prúdom studenej vody na hlavu stupňovala, vtedy mi došla myšlienka, že ja sa musím predsa pokrstiť aj vodou. Musel som to urobiť hneď, lebo som mal pocit, že ináč explodujem.
Zamkol som sa v kúpeľni, pustil som studenú vodu do vane a pri vani som sa modlil na kolenách v neznámych jazykoch. Manželka mi to chcela prekaziť, lebo už na mne videla, že nie som vo svojej koži a mala strach, že čo to robím. Boh sa však postaral dvomi nadprirodzenými udalosťami, aby som mohol krst v pokoji absolvovať. Najprv mi vypla svetlo (vypínač bol na chodbe). Ja som sa však pomodlil, aby bolo v kúpeľni svetlo a - rozsvietilo sa. Nie naraz ako keď šťuknete vypínačom, ale postupne...Potom mohla do vypínača udierať koľko chcela, svetlo mi už nezhasila. Vzápätí išla do bytového jadra odstaviť vodu. Boh jej však zastrel zrak a v tom zmätku nevidela dve veľké kolieska na ventiloch so studenou a teplou vodou. Namiesto nich jej ukázal nejakú šroubu, ktorú sa pokúšala kombinačkami zatiahnuť. (Keď bolo po všetkom, tú šroubu mi nedokázala ukázať, lebo - tam už nebola.) Vaňa sa naplnila až po odtok. Pomodlil som sa a trikrát som sa ponoril do vody v mene Otca, i Syna, i Ducha svätého, krstiac sa do mena Ježiš. Pritom som spôsobil menšiu potopu v kúpeľni, ale to bolo v tej chvíli vedľajšie. Pokoj, radosť a láska ma naplnili a horúčosť z tváre sa stratila.
Takto som bol znovuzrodený. Výnimočne najprv z Ducha a o štyri dni na to aj z vody. Takéto bolo naplnenie verša Ján 3:5 v mojom živote.
Ivan Jaraba