Mama v roku 2021

Mama v roku 2021 - posledný rok mojej starostlivosti o mamu

(4.rok od určenia diagnózy alzheimerovej demencie)

Úvod

Vo februári 2021 ma prišla k mame vymeniť sestra, pretože som si bol na tri týždne oddýchnuť do kúpeľov v Červenom Kláštore, odkiaľ som sa vrátil v posledný februárový deň. Potom nepretržite pokračovala moja starostlivosť o mamu, ale len do 24.11.2021.

piatok, 15. januára 2021

Mama sa často rozprávala so svojim obrazom v zrkadle v kúpeľni a stále sa ma pýtala, či som videl tú ženu a sťažovala sa, že jej všetko berie. Keď nevie niečo nájsť, tak tvrdí, že jej to ukradla. Nepomáhalo otáčanie zrkadla, lebo si ho vždy zvrtla, tak som ho dal preč a teraz je zatiaľ pokoj.

streda, 3.marca 2021

2.februára išla mama podvečer hľadať vonku kocúra. Počul som krik, ale iný ako keď kričí na mačku, tak som vybehol von a - mama na zemi, spadnutá na betónovom chodníku a kričí o pomoc. Chodník bol bez snehu, len na jednom mieste boli namrznuté fliačky ľadu a práve na nich sa pošmykla a spadla. V prvom momente by ma mohol zachvátiť strach a panika, ale mňa oblial pokoj a istota, že sa nič vážne nestalo. S mojou pomocou mama vstala a vďaka Bohu mohla chodiť, ale bola celá ubolená. Mala udretý zadok a vzadu na hlave hrča, ale bez krvi. Ťažko sa jej chodilo a nevedela vystúpiť po dvoch schodíkoch medzi dolnou a hornou chodbou. Vedela po schodíkoch zísť dole, ale hore sa nevedela vrátiť. Preto som na noc a v mojej neprítomnosti začal zamykať medzichodbové dvere. Našťastie som od nich našiel kľúč, vlastne Hanka, keď v decembri riadila ich izbu.

piatok, 19.marca

Ja som z kúpeľov už 3.týždeň doma a som už zase v tom stereotype starostlivosti o mamu. Podarilo sa mi umyť jej po polroku vlasy, tak som bol rád. Teraz rieši, že má ísť niekde preč. Niekedy hovorí, že ide domov (do minulosti). Často sa ma teraz pýta, či žije jej mama a že kto sú moji rodičia. Keď som jej povedal, že sme tu doma, ona odvetila: "ty si tu doma, ale ja nie". Necíti sa tu ako doma, lebo interiér domu vyzerá ináč ako za čias jej detstva.

Po návrate z kúpeľov mi viackrát povedala, že som jej ocko. A potom jedného dňa zahlásila: "nebolo by zle, keby sme sa my dvaja aj zobrali". Ja som sa jej spýtal, či mám zavolať farára a ona: "nemusíš sa ponáhľať, veď nám je aj takto dobre".

Niekedy má na jednej nohe papuču a na druhej čižmu. Keď minule Zdenka odchádzala od nás z kávy a ja som umýval šálky, ona ju išla odprevadiť. Keď som ju potom išiel hľadať, bola až pri schránkach, obutá v papučiach.

Mama je teraz rozjedená. Všetko zje, čo jej dám a ešte zháňa. Keďže má málo pohybu, tak dosť pribrala. Už dlhšiu dobu použité toaletné papiere neodhodí, ale si ich opatruje, ukladá na stole, do krabičiek a vystiera ich a ukazuje mi ich. Je to nechutné.

Dnes, kým som bol ráno pri Zdenke na káve, tak mama obišla schránky a na Zdenkinej vytrhla dekel. Videla ju suseda Maňa. Bol som to pozrieť, tak plechový pánt je odlomený. Teraz som vyrobil nový pánt a zajtra to musím navŕtať a priskrutkovať.

Veľký piatok, 2.4.2021

Áno, mama je už ako malé dieťa. S tým si ale rodič ľahšie poradí. Plesne ho po zadku, poreve si, a musí poslúchať. So starým človekom tak nemôžeme zaobchádzať. Často nerozumiem čo hovorí, lebo splieta veci zo všetkých strán, hovorí z cesty a kladie nezmyselné otázky. A ona zase nerozumie čo ja hovorím. Musím povedať najviac dve slová a to opakovane, aby pochopila.

Bol som v Brezne na geriatrii, aby jej predpisovali už aj plienky. Raz ráno v kúpeľni som cítil smrad. Záchod bol spláchnutý, ale čo nevidím: na umývadle bolo veľké hovno. Spláchol som ho, ale mame som na to nič nepovedal, lebo by to bolo zbytočné. Nič by si z toho už nepamätala. V utorok bola v noci 16x hore pri mne a vyvádzala. Buď ma vyháňa, alebo chce ísť niekde preč a vraví, že všetci musia odísť. Tak isto aj v noci na dnes od štvrtej bola asi 8x pri mne a tiež vyvádzala.

piatok, 16.apríla

Mame pred Veľkou nocou začali už veľmi puchnúť nohy, tak som bol s ňou 7.4. prvýkrát u jej nového mladého lekára. Predpísal jej liek na odvodnenie a po týždni, keď to zabralo, mi povedal, že jej to mám dávať len 2-3x do týždňa. Potešil ma, keď povedal, že s ňou už nemusím chodiť, že on príde k nám, keď bude treba. Stará doktorka nemala auto. Dobrá správa je, že moč aj krv mala mama negatívne. Ďalší týždeň som bol s ňou, zase taxíkom, u zubárky, ktorá jej vytrhla koreň. No a tento týždeň som bol s ňou taxíkom až v Brezne na pedikúre. Taxikár zinkasoval odo mňa 50€.

Mama jedla namiesto jogurtu krém na ruky, ale inokedy zase jedla jogurt obuvákom.

Jeden deň sa stratila v Kružine. Išla za mnou, keď som išiel po vodu, ale zabudla odbočiť k prameňu a išla ďalej. Keď som sa vrátil s vodou a mamu som nenašiel, išiel som ju hľadať. Bola zablúdená v lese za Kružinou, ďaleko za našim pozemkom. Inokedy zase na zotmení, keď som ešte nezamkol dvere, vyšla von. Keď sa nevracala, išiel som ju hľadať, ale nenašiel som ju, až keď som ju zbadal v tme ako sa vracia smerom od Zdenky v papučiach, v rozopnutom kabáte a s krabicou s jej cárachmi pod pazuchou.

Keď zamknem dvere včas, ešte po vidne, tak zase búcha do dverí a šťuká kľučkou. V stredu ráno bola kľučka ovisnutá a nedalo sa mi odomknúť. Nakoniec sa mi to podarilo. Zlomila sa strunka. V železiarstve ju nemali, ale zachránil ma kľučiar, ktorý mi dal dve také strunky z rozmontovaných starých zámok. Potom som doma zámku opravil. Večer, keď už odídem z kuchyne, počúvam Barkóciho alebo hrám šach na podeste, odkiaľ vidím na tie dvere. Musím vystihnúť správny čas, kedy zamknúť dvere. Hlavne, aby mala doma kocúra. Potom toľko nebehá von.

Zase chodím s ňou na vychádzky. Musím vystihnúť čas, keď sa vychystá, že ide domov (stále hovorí, že ide domov a pýta sa ma, že kde to je) a ja idem s ňou. Včera sme boli až na dvoch prechádzkach cez Hámor. Natieram jej nohu, vymieňam plienky. Ešte do nich nečúra, ale ich nosí miesto nohavičiek, aby jej neušlo a používa do toho ešte aj vložky. Dávam jej Bérešove kvapky a aj kvapky od kašľa.

štvrtok, 6.mája

Momentálne čakám u zubárky v Bystrici a mamu som nechal doma samú. Dohodol som, aby doobedu ju prišli pozrieť dve jej kamarátky a potešil by som sa, keby ju trochu aj podstrihli.

Doktor predpísal mame liek na ukľudnenie, tak jej ho podvečer dávam, aby tak nevyvádzala a nešťukala toľko s kľučkou. Zdá sa, že to pomáha.

Dnes ako obyčajne sme boli ráno s mamou pri Zdenke na káve, čítal som si ako zvyčajne z Biblie, potom som zakúril a navaril paradajkovú polievku. Medzitým som očistil na potoku uterák od hován, lebo mama ho použila namiesto toaletného papiera. Začínam mať už takéto problémy...

Neviem to posúdiť, či mame puchnú viac nohy pri chôdzi alebo v kľude. Hlavné je, že pri tom Furone jej už trochu odpuchli.

štvrtok, 20.mája

Obed je navarený, aj sme sa najedli. Navaril som paradajkovú polievku a vypražil som chlieb vo vajci. Mama si ľahla. Dnes som jej na radu psychiatra pridal 1 tabletku na ukľudnenie, tak asi zabrala. Ešte sme sa neboli dnes prejsť, len čo som bol ja ráno v obchode. Včera ale čo vyvádzala, to bolo hrozné. Vykrikovala, šťukala kľučkou, búchala palicou a keď som si ľahol už spať, prišla s krikom, búchala dverami o posteľ, na ktorej som ležal, až som to nevydržal, vyskočil som z postele a veľmi som do nej nakričal. Potom stíchla, ticho odišla a bol už kľud.

Kocúr začal chytať viac myši, tak hocikde na dvore nájdem zadrhnutú myš. Mama raz prišla ku mne s plačom, že toto sú chudiatka a v ruke mala dve zdochnuté myši.

Vykrútil som žiarovku v dolnej chodbe a v mojej izbe, lebo mama, keď v noci behá, tak necháva svietiť a nezhasína za sebou.

sobota, 5.júna

Mama stále chce ísť domov. Chodili sme "domov" aj v daždi. Aj dnes o 18.h.sa zase vybrala, tak som išiel s ňou. Dnes sa ma spýtala, či som jej žena.

Tie chleby vo vajci, čo som minule vypražil, som jej nechal v miske v kuchyni. Ráno tam miska nebola. Všetko som prehľadal a nevedel som ju nájsť. Nakoniec som ju našiel v chodbe na stoličke v jednej z maminých tašiek. Na miske nebola pokrievka, ale plechový tanierik s mačacími granulami, ktoré boli popadané aj medzi chlebmi.

Zatepľujú nám kuchyňu na zadnej stene domu. Keď chlapi naliepali nobasil a dali si pauzu pri káve na posede, tak keď ich mama zbadala, vykrikovala na nich a vyháňala ich cez otvorené kuchynské okno, ktorým od zlosti plieskala.

V nedeľu nás bola pozrieť kolegyňa Vlasta, ktorá je čerstvá sesťdesiatnička, a ešte opatruje v Rakúsku. Mama ju berie, ale keď sme si išli z kuchyne sadnúť na posed, tak stále k nám behala a Vlastu posielala preč. Nakoniec musela odísť po poldruha hodinovej návšteve.

Keď som mame vo štvrtok vymieňal plienku, zrazu mi ukazuje svoje ruky špinavé od stolice a plienka bola tiež celá zasratá. Keď som ju konečne obriadil a poutieral mokrou handrou, lebo pod sprchu ju nedostanem, a dal som jej čistú plienku, obliekol a obul, tak po chvíli, čosi-kamsi mala zase plienku stiahnutú na kolenách a opäť aj so stolicou. Tak som musel celú procedúru zopakovať. Celé som to, vďaka Bohu, zvládol v pokoji a bez rozčúlenia alebo výčitiek. Akurát som sa potom z toho pol hodinu spamätával, keď som bez pohnutia a bez slova sedel vo foteli. Skrátka, niečo mamu prehnalo.

Keď som to rozprával do telefónu sestre, ona mi pripomenula, že som jej raz povedal, že sa o mamu budem starať, len kým nebudem musieť riešiť takéto veci. No ale Boh na mne pracuje, a to, čo by som pred rokom nebol schopný, tak nato ma pripravil a teraz to zvládam. A tiež ma pripraví ešte aj na horšie veci, ktoré ma ešte s mamou čakajú.

Dnes som rozložil oheň na ohnisku a keď ma napoludnie prišiel pozrieť Martin Faymon, tak sme si opekali špekačky. Potom sme vo foteloch pili kávu a dobre sme sa porozprávali. Mama mala celý čas svetlú chvíľku a bola k Maťovi milá. Boli sme ho potom odprevadiť po Šuhajdov.

štvrtok, 17.júna

V pondelok, keď som bol v Bystrici, bola pri mame suseda Anka. Mame sa v ten deň skokom tak pohoršilo, že som myslel, že do týždňa už zomrie. Na dôvažok ju ešte seklo v krku. Keď Anka odišla, pomodlil som sa za ten krk a keď som jej ho natieral a masíroval, tak povedala, že ju už nebolí. Prestala jesť aj piť, aj rozprávať. Len minimálne. Po dva večery sa nerozprávala sama so sebou, čo bolo zvláštne a musel som si zvyknúť na to ticho. Prestala behať hore po schodoch, takže som už nezamykal izbu. Ubral som jej Tiapridal na upokojenie z dvoch na pol tabletky. Za ďalšie 2-3 dni postupne začala jesť aj rozprávať sa sama so sebou a už zase chodí aj hore po schodoch a keď začala predvčerom večer zase vyvádzať, tak som jej znovu pridal k tej rannej polke ešte celú tabletku poobede.

Chodím s ňou už len na krátke prechádzky, najďalej po kontajnery. Cez Hámor si už s ňou netrúfnem. Má neistú chôdzu a musí sa ma držať.

štvrtok, 15.júla

V nedeľu 4.7.som chcel ísť na Služby Božie, ale nevyšlo to. Varil som v ten deň halušky a mamu som videl odchádzať hore na cestu, ale nešiel som za ňou, lebo som mal robotu s haluškami. Veď ona chodí na cestu, a vždy sa vráti, ale teraz to bolo iné. Mama sa nevracala, až mi zrazu volala Anka, že ju videli ísť dolu popred Jariabkov. O chvíľu volala Maňa, že je už pred Schreterov. Keď som dorobil halušky, vybral som sa ju hľadať. Našťastie ju spred Schreterov otočili opačným smerom a potom ju Jančo zobral autom späť. Ja som ju už stretol ako sa vracia s kabátom a svetrom pod pazuchou, celú zničenú z tej horúčavy. Tak som potom nešiel na Služby Božie, ale som bol s ňou. A dobre, že som nešiel, lebo nás bol pozrieť Števo Juska na novom terénnom aute. Na druhý deň mi mama rozmrvila pre kocúra polovicu kúpených buchiet, ktoré som jej chcel spraviť na pare.

Zajtra o pol siedmej ráno príde pre nás s mamou sanitka na psychiatriu. Sestra s Miškou ostávajú na víkend, lebo švagor príde pre nich autom. Hanke sa dnes podarilo mamu umyť, z čoho sa veľmi teším. Ešte aj nechty na rukách si jej dala ostrihať.

piatok, 16.júla

Dnes sme boli s mamou na kontrole u psychiatra. Museli sme ísť sanitkou už o 6⁴⁵, hoci sme boli objednaní až na 9⁴⁰. K doktorovi nás skôr sestrička nechcela pustiť, že sa ide podľa objednania a keď prišiel náš čas, tak zobrali pred nami ľudí aj bez objednania, takže sme sa dostali k doktorovi až o 10⁴⁵. Mama spravila pamäťový test už len na 5 bodov (max.je 30), ale keď je to pod 8, tak lieky už poisťovňa neprepláca a tak ich musíme my hradiť. Doktor sa pokúšal s mamou komunikovať, ale hovorila od veci. Povedal som mu, že už som s ňou prišiel asi poslednýkrát a on súhlasil. Povedal, že ďalej to budeme už len telefonicky konzultovať.

štvrtok, 29.júla

V piatok 23.7. som išiel 7⁴⁰ do Bystrice k zubárke a na injekciu. K mame som nemal dozor, tak som sa len pomodlil, aby ju Pán postrážil. U zubárky som dlho čakal. Nechal som tam 50€ za 1 plombu. Nestihol som prísť domov na12h., ale aspoň mi pichli injekciu, ktorá im do lekárne prišla, keď som obedoval pri Priore. Bol som kvôli mame ako na ihlách, no keď som prišiel pred14.h. domov, sedela kľudná vonku vo foteli, usmiala sa a povedala, že ma už dlho čaká. Bola v poriadku a ja som ostal zahanbený, že som Bohu nedôveroval a stresoval sa.

štvrtok, 19.augusta

V pondelok, 2.8., som išiel s mamou taxíkom do Podbrezovej k zubárke. Deň predtým som objednal taxikára na 9³⁰. Povedal, že príde, ale keď som mu v pondelok volal o 9⁰⁰, tak povedal, že nemôže, lebo že je so zákazníkom v Bystrici, ale že pošle náhradu. Prišiel teda oneskorene taxikár z Valaskej, ale zubárku sme stihli na 10h. Pred spiatočnou cestou sme ale museli na neho čakať trištvrte hodinu, lebo uprednostnil pred nami stálu zákazníčku, hoci mu volala až po nás. Zubárka mame opravila dva zuby (len za 30€) a tiež som jej povedal, že som bol pri nej s mamou asi poslednýkrát, lebo že neviem, či o rok bude mať zmysel ťahať mamu na preventívnu kontrolu. Domov sme prišli taxíkom o pol dvanástej.

Vo štvrtok, 5.8.prišla k mame prvýkrát pedikérka, ktorá chodí robiť po domovoch dôchodcov starým ľuďom nechty. Bola milá, zhovorčivá a pospomínali sme zopár spoločných známych, lebo býva na Mazorníku, kde som aj ja žil 14 rokov. Nechty jej nebrúsila, len oštikávala, ale mamu to nebolelo a dala si urobiť aj ruky. Pýtala len20€ a ja som jej pridal ešte 10€ na benzín. Je to podstatne menej ako platiť za spiatočný taxík do Brezna 45€.

Dnes, keď som mame robil raňajky, som ju pozoroval ako sa obúva. Na jednej nohe mala papuču, na druhej čižmu a druhú čižmu si naťahovala na tú obutú čižmu. Po dlhom trápení to napokon zvládla a vymenila ju za tú papuču. V pondelok večer som mamu prichytil ako dojedala mačacie mäso z kocúrovej misky a kocúr sa pritom na ňu pozeral. Nič som jej nato nepovedal, lebo by som ju len podráždil. Ráno mala vyzlečené nohavice. Plienku našťastie nie.

nedeľa, 5.septembra

Večer po 18h. zamykám chodbové dvere, ale včera som to urobil skôr, lebo bolo vonku škaredo. Mama si už na to zvykla. Stlačí kľučku, zistí, že je zamknuté, okomentuje to a odíde od dverí. Teraz ale začala šťukať a lomcovať kľučkou tak ako v apríli, keď ju pokazila. Nedala si povedať, tak som na ňu nakričal, pustil ju von a zabuchol za ňou dvere. O chvíľu mi volala Zdenka, že je u nej, že plače a hovorí že sa s ňou všetci povadili a že nemá kde spať. Prišiel som po ňu, odviedol ju domov a zase som zamkol. Teraz bola už kľudná a kľučke dala pokoj.

Prestal som jej zapínať televízor ako takú hudobnú kulisu, len keď si ona požiada, tak ho zapnem. To sa ale často nestávalo. Keď ho pozerá, tak už odzneli tie stavy, keď ho káblikom vypínala, lebo sa jej z televízora vysmievali. Jednak už nevie vytiahnuť káblik zo satelitnej skrinky a ani už veľmi nevníma čo tam beží.

Jej dezorientácia narastá. Niekedy nevie kde sa nachádza. Chce ísť domov a potom sa pýta, kde to je. Niekedy nevie kde je wc, ľadnička, alebo kde má posteľ. Pýta sa ma: "a kde je Ivan?", alebo ma objíme a povie: "ty si môj ocko, ty si môj ocko". Nedá sa s ňou dobre komunikovať. Musím používať holé vety alebo len slová, aj to opakovane.

Už mi dosť často nevie povedať, že kocúrovi treba dať žrať. Nevie to zaregistrovať a keď, tak mu predkladá svoje jedlo alebo ak nájde niečo v chladničke. Prestala pred neho dávať plné hrnce s jedlom, alebo mu nakladať jedlo do nášho riadu. Prestala bojovať o svoju autonómiu. Je viac odovzdaná a vymizli konflikty medzi nami, ktoré boli väčšinou kvôli kocúrovi. To sú pozitívne veci, ktoré mi uľahčujú starostlivosť. Na druhej strane mám zase robotu s plienkami a pretrváva problém s hygienou, ale myslím, že starať sa o mamu teraz je ľahšie ako to bolo vlani. Stále sa vie sama najesť a chce chodiť na prechádzky, ktoré sú už ale kratšie ako vlani (nechodíme k farárom ani cez Hámor), najďalej po kontajnery.

Veľa ešte rozpráva, ale samé nezmysly a snaží sa ma otázkami zapájať do rozhovoru. Ja som jej prestal dávať otázky, čo tým myslí, aby som vedel o čom hovorí, lebo to nikam neviedlo, a odpovedám jej podobnými nezmyslami akoby som rozumel na čo sa pýta. A ona je spokojná. Hlavne, že sa rozprávame. Ale ešte vie ako sa volá. Dnes medzi nami odznel takýto dialóg:

• A ty sa ako voláš?
• Ivan.
• Ivan? A výsledok?
• Jaraba.
• Jaraba? Jarabová, Jaraba...tak my sme rodina!? Taká som šťastná, že sme rodina...

A objala ma.

piatok, 17.septembra

Mama po minulé dni veľa chodila. Chodil som s ňou na vychádzky aj 4-6x za deň. Najďalej po kontajnery, ale raz som ju dotiahol opačným smerom k farárom. Cestu sa chcela aspoň 5x vrátiť a keď sme boli v cieli, neposedela na lavičke ani chvíľku a chcela sa hneď vrátiť. Nie je to už pre ňu, chodiť sa prechádzať ku farárom.

Ráno, keď je mama hore, tak chodí so mnou ku Zdenke na kávu. Zase si pred ňou fúkala sople do prstov, hoci mala papierový obrúsok. Neskôr si nos aj do neho vyfúkala a potom ním poutierala kocúra a aj ho hladkala zasoplenými rukami. Zdenke sa to pochopiteľne nepáčilo.

V sobotu mi volala pani Krakovská, mamina kamarátka, ktorá jej chcela zavinšovať. Povedal som jej, že s mamou sa už nedá rozprávať a keď som jej ju dal k telefónu, tak sa o tom sama presvedčila.

Mama mi dovolila ostrihať jej nechty na rukách a Hanke sa dala v stredu umyť. Ja som jej asistoval. Umyla ju v kuchyni, keď som zakúril a zohriala sa voda. Umyla jej vlasy, nohy a telo jej poutierala mokrým froté vrecúškom. Prebehlo to bez väčších protestov alebo konfliktov.

štvrtok, 30.septembra

V piatok 24.som mamu pristihol ako robila potrebu na chodbe na koberec. Keď som sa s ňou v ten deň vracal z vychádzky od kontajnerov, mama sa už nevedela vrátiť. Začala drobčiť a ťahalo ju to do predklonu spadnúť dopredu. Musel som ju držať dvomi rukami a ledva sme došli domov. Nevedela si ani sadnúť do fotela. Keď som ju usadil a oddýchla si, tak potom už zase vedela chodiť. Od toho dňa už s ňou nechodím najďalej po kontajnery, ale len po Šuhajdov, no väčšinou zájdeme len po schránky a keď sa chce vrátiť aj skôr, tak sa s ňou otočím a ideme späť, lebo to drobčenie ju môže zase zachvátiť.

Večer som začal sedávať pri mame v kuchyni. Pripravujem sa už na zimný režim, kedy mávam na podeste pod 10°C a v takej zime sa mi tam nechce večer ležať. Keď som pri nej, tak nebehá toľko, sedí a rozpráva tie svoje nezmysly.

piatok, 15.októbra

V piatok 8.som bol na kontrole u psychiatra. Referoval som mu aj o mame a doktor ma potešil, že to drobčenie mohlo byť z toho lieku na ukľudnenie, tak sme poobedňajšiu tabletku Tiapridalu vysadili.

V sobotu, 3.10, sedím s mamou v kuchyni, ona si rozpráva tie svoje nezmysly, a zrazu sa zasekla a hovorí: "Sláva Bohu, sláva Bohu, sláva Bohu!" a potom zase pokračovala v tom svojom šemotení. Nikdy som ju to predtým nepočul povedať. Jej zbožnosť nebola v tom, žeby nahlas chválila Boha, ale teraz...v jej chorobe Mu vzdala slávu!

V utorok 5.10., keď som sa s mamou vracal z prechádzky, na ktorej som sem-tam cítil smrad, mi mama zrazu otrčila ruku, ktorou držala palicu a predtým aj mňa, a mala ju hnedú - zamazanú od stolice. Hneď som ju navigoval k umývadlu.

Má veľa palíc, s ktorými chodí a stále ich strieda. Keď jej ich podávam, tak ich chytám nižšie, lebo horné konce sú celé lepkavé od sopľov (a teraz aj od stolice), lebo si stále fúka sople do prstov a roztiera ich po rukách.

V stredu, 13.10., som bol v obchode a mame som sa pokúšal poriadiť skriňu, ale veľa som toho neurobil, lebo sa jej to nepáčilo a bila ma palicou. Včera, vo štvrtok, keď sme sa išli poobede prejsť, pozerám, a mama mala celý lakeť na kabáte a od neho aj bok, zababraný od praženice so šampiónmi, ktorú sme mali na obed. Keď sme jedli, nepostrehol som, kedy si do praženice namočila lakeť, ale zjedla všetko.

piatok 18.decembra

22.10.sa mi podarilo mamu exorcistickou modlitbou oslobodiť od ducha alzhaimera a tak sa jej stav prestal zhoršovať a úplne vymizli problémy s jej správaním a vyvádzaním. Prestal som jej dávať aj 1ieky. S mamou mi bolo už dobre.

Vymizli jej poruchy správania. Mama sa aj rozchodila. Na prechádzky sme začali chodiť až do dediny. Dvakrát sme boli na obede v pizzérii Kastel. Raz, keď som bol v Brezne, mama sa vybrala pešo sama až do dediny. Otočila ju späť až Matilka poniže krčmy, čo je od nás asi 30minút chôdze. Kúpil som obedár a začali sme aj odoberať stravu z Perly.

28.10. prišli na víkend Smidovci. Sestra sa vôbec nepotešila maminmu zlepšenému stavu. Nezareagovala ani keď ju mama oslovila po mene. Keď švagor vynášal z auta tašky, tak mama zažartovala a povedala: "kde si to všetko nakradol?". Sestra riešila len mňa a že mám ísť na psychiatriu. Ja som to prudko odmietol. Venoval som sa len mame. Púšťal som jej hudbu a pritom sme sa obaja tešili.

Na maminom zlepšenom stave mali podiel 4 metódy, ktoré som od polovice októbra všetky používal: validácia, muzikoterapia, vychádzky a modlitby.

V sobotu 30.10. prišla po mňa ráno záchranka, keď som ešte ležal v posteli. Povedali, že sa prišli porozprávať. Dávali mi otázky: koľko mám rokov?, aký je deň?, kedy som bol na kontrole u psychiatra?... Na všetky som správne odpovedal. Potom mi brali odbery a všetko bolo v poriadku. Povedali, že nemajú dôvod ma zobrať. Sestra sa rozplakala. Spýtali sa jej, že prečo by ma mali zobrať? Povedala: "nechce nosiť rúško a mame nedáva lieky". Pani záchranárka odvetila: "pani, viete koľko ľudí nenosí rúško? To nie je dôvod na hospitalizáciu". Keď odišli, zvýšil som hlas na sestru a povedal, že kým mama žije, tak ich tu nechcem vidieť. Švagor povedal: "dobre, tak prídeme po maminej smrti."

Potom som sa venoval mame a obliekal som ju na vychádzku. Keď som s ňou vyšiel hore na cestu, medzitým prišla po mňa druhýkrát záchranka, tentoraz aj s policajtami, lebo že som bol vraj agresívny. Sestra volala s mojou dcérou a ona zavolala druhýkrát záchranku, ale pretože som im vysvetlil, že moja agresia voči sestre bola len verbálna a mojou povinnosťou je postarať sa o mamu, tak som popri nich s mamou kľudne prešiel a išli sme sa prejsť cez Hámor. Policajti aj záchranári opäť odišli naprázdno. Keď sme s mamou prišli domov, Smidovci boli už na ceste do Bratislavy.

Od konca októbra som sa začal s mamou voziť v taxíku. V aute bola vždy dobrá a tichá ako pena. Prvá cesta smerovala 31.10.na Hornú Lehotu na Služby Božie (a do Englerov - tam som bol 2.x ženatý), kde sme boli bez rúšok. Ostatní veriaci boli s rúškami, dokopy 6 ľudí a farár, ktorý kázal o strachu. Vymenúval, že sa bojíme nezamestnanosti, živelných pohrôm, zlodejov, vojny....Ja som mu potom pri podávaní rúk povedal: "Štefan, dobre si kázal, ale zabudol si spomenúť strach ešte vieš z čoho? Z covidu!"

No a v prvý novembrový týždeň sme sa s mamou vozili taxíkom na veľké výlety: v pondelok sme boli v Očovej pozrieť Evku Žilkovú, v utorok sme aj s Evkou boli v Kremnici, ukázať sa Evkinmu doktorovi, ako sme s mamou zvládli alzheimerovu chorobu. Vo štvrtok som bol s mamou v Martine zaniesť strýkovi a jeho žene za veľkú krabicu detektívok, lieky a žinčicu. Potom sme pokračovali do Žiliny do kláštora navštíviť Agripínu Žilkovú. Ďalej sme prišli na Žiar na hroby a pozrieť krstnú mamu, ale doma bola len Erika, aj tá na odchode, tak sme sa tam dlho nezdržali. Zastavili sme sa aj na Ranči v Kráľovej Lehote.

V piatok sme išli s mamou taxíkom po Evku do Handlovej a spolu sme pokračovali do kláštora v Hronskom Beňadiku a do Nitry, kde sme sa naobedovali. Potom sme pokračovali do Bratislavy. Evku sme zaviezli ku kapucínom, bol som hodiť do schránky Hanke 2000€ na mamin pohreb, potom sme vyzdvihli Janka Paulíka a spolu sme išli mamu ukázať pani Márii Wirth, ktorá ma naučila validáciu, do Centra memory v Petržalke. Potom sme u kapucínov vyzdvihli Evku, rozlúčili sa s Jankom a išli sme domov.

V nedeľu, 7.11. som bol s mamou ešte taxíkom v Bystrici pri Zinke, na obede s maminým kolegom Ing.arch.R.Bizoňom, na návšteve u Kapsiarov a večer na kresťanskej skupinke u Beňov. Bol to náročný deň.

Mama na každom výlete bola úplne v pohode. Menšie problémy boli len pri nastupovaní a vystupovaní z taxíka. Sedela ticho, sem - tam niečo povedala a všetko sledovala. Problémy neboli ani pri stolovaní v Nitre, v Grajciari a na Starých Horách. Jeden výlet nám urobila Vlasta Bellová práve na tie Staré Hory, kde sme s mamou vyšli až hore na Studničku. Bolo to 17.11.a bol to posledný mamin výlet.

pondelok, 10.januára 2022

Mal som svojho taxikára z Podbrezovej, ktorý nás s mamou už predtým vozil do Podbrezovej k zubárke a do Brezna k pedikérke. Taxikárovi som pred každou väčšou cestou dal zálohu. Keď som minul všetky peniaze, potom vozil len Evku. Dala mu zálohu 1000€, čo mala na prestavbu domu, a on jej nakoniec po všetkých cestách vrátil z toho len 200€. Na taxík a obedy, Evkine kúpele a na ďalšie výdavky som minul maminých 1600€ a z mojich peňazí 1700€.

Tiež som platil aj ľudom za robotu v záhrade. Peťovi som dal peniaze za to, že utopili kocúra, pretože často močil mame do perín a ona ho vždy pustila dnu, keď ho zbadala na okennom parapete. Nevidel som iné riešenie, len ho dať utratiť. Kotlárovi som zaplatil za odpratanie konárov čo Miro popílil. Dal som zálohu za nové schody do podkrovia, ktoré sa nakoniec nerobili, lebo Smidovci to stopli.

Keď som už nemal peniaze, Paľko Trunek mi požičal 200€ a jeho dcéra Magda bola ochotná ma voziť podstatne lacnejšie, tak som ešte s ňou absolvoval dve cesty, z toho jednu do Bystrice bez mamy, podpísať písomné hlasovanie, kúpiť druhý obedár a boli sme na jednej návšteve, ale doma som bol už pred 10h.

Bolo to 24.11., ale v tento deň večer, keď som sedel s mamou v kuchyni a počúvali sme hudbu, vtrhla k nám polícia so záchranármi na čele s mojou sestrou a švagrom. Myslel som si, že majú vybavený súdny príkaz a tak som sa nechal nimi bez odporu odviezť na psychiatriu do Bystrice. Týmto boli ukončené moje manické aktivity.

Mama na výletoch nevedela kde sme, lebo je úplne dezorientovaná v priestore, ale keď som sa jej pýtal či "sa ti páči", alebo či "si šťastná?", tak vždy súhlasne prikývla. Validovať ju bolo treba len výnimočne. Áno, chcel som, aby si užila a chcel som ju ukázať svetu, aby som sa aj sám pochválil, ako sa dá zvládnuť alzheimer. O tom bola najmä cesta do Kremnice k Evkinmu doktorovi MUDr.Ivanovi Palúchovi, odkiaľ z čakárne mám tú fotku s mamou.

Veľa ľudí ma za ten taxík odsudzuje, ale ja sa na nikoho nehnevám a dávam im za pravdu, že to bolo všetko len moje bláznovstvo. Áno, mame som často hovoril o Pánovi a o tom, že ju už v nebi čaká a bola vždy rada, keď som sa za ňu modlil.

Od 24.11.sa o mamu stará Hanka. Teším sa z toho, že jej vyliečila tú ranu na nohe a že už jej odpuchla. Hanka sa stále sťažuje, že jej mama prekladá veci, alebo prelieva z hrnčekov do tanierov, že na ňu kričí a podobné veci. Videl som na Hanke dnes už únavu a vyčerpanosť. No a problémy sú s maminým močením, keď si stiahne plienku, sadne si do kresla a urobí to, čo sa robí na záchode. Najviac Hanke vadí, že nemôže byť s Miškou, ktorá teraz maturuje a zvykla si, že sa mama s ňou učí. Od zajtra budú s Mirom urgentne vybavovať pre mamu nejaké zariadenie, kde bude mama bývať, kým príde na rad do Hronca, kde je 13. v poradí.

Hanka sa na mňa hnevá najmä preto, že ma nevedela dostať na psychiatriu a teraz chce záruky, aby sa to neopakovalo a to tým, že by bola môj poručník, teda chce ma zbaviť svojprávnosti, s čím ja nesúhlasím.

Hanka videla ako sa starám o mamu. Každý deň sme si najmenej 3x volali, tak vedela o všetkom, čo mama robí, ale vyjadrila sa tak, že ona by to nerobila. Pre ňu je na prvom mieste jej najbližšia rodina a teraz len s utrpením znáša tú starostlivosť a vidím ako ju to vyčerpáva.

Dodatočne som sa dozvedel, že súdny príkaz nemali, len intervenciu sudcu a môjho psychiatra. Samozrejme Hanke a Mirovi som odpustil a nehnevám sa, problém je, že oni mne nevedia odpustiť, najmä Miro aj povedal, keď som ho prosil o odpustenie, že "odpustenie nedostaneš!". Ja mám ľahko odpúšťajúce srdce, Miro nie. Nie je to moja zásluha, ale milosť Božia.

Sestra mamine zlepšenie stavu odignorovala. Tvrdí, že ju aj predtým oslovovala menom, čo nie je celkom pravda. Mamin stav na poslednej kontrole 16.7.2021 vyzeral tak zle, že som počítal, že do konca roku zomrie. Mama má od alzheimera poškodený mozog, ale prestalo sa jej to zhoršovať a stav sa vrátil akoby o trištvrte roka dozadu. Stále je dezorientovaná v čase, priestore a vo vzťahoch, ale vie prejavovať city, nemá poruchy správania a dá sa s ňou s problémami komunikovať. Nešťuká kľučkou, nebúcha palicou, nebehá hore po schodoch za Hankou...

Záver

Po mojom prepustení z psychiatrie, 5.januára 2022, som sa musel odsťahovať z Lehoty do svojho bytu v Banskej Bystrici. Mamu chodím do Lehoty už len navštevovať. Zodpovedne sa o ňu stará Hanka, ale len dovtedy, kým ju nebude môcť čo najskôr umiestniť do domova sociálnych služieb, alebo do špecializovaného zariadenia.

Keď mamu prídem navštíviť, tak vždy vidím, že je o ňu dobre postarané. Prečúraný fotel, kde mama sedávala, Hanka vymenila za drevené skladacie kreslo. Keď prídem, mama sa vždy veľmi poteší, objíme ma a vybozkáva. Z mamy vyžaruje pokoj a pretrváva absencia porúch správania.

Pri prebaľovaní, umývaní a iných úkonoch zasahujúcich do jej autonómie, mama väčšinou narobí veľa kriku. Stále sa vie ale sama najesť a rozpráva, síce nezmysly, ale nie je apatická a vie sa aj zasmiať. Neužíva už žiadne psychiatrické lieky, len jednu tabletku na odvodnenie, jednu na tlak a vitamíny.

Som rád, že som sa o mamu dokázal vyše štyroch rokov starať. Bolo to náročné, ale zvládli sme to. Nesplnil som však svoje predsavzatie postarať sa o ňu do konca, lebo sestra mi to už nechce dovoliť. Ostáva mi mamu len navštevovať. Zatiaľ do Lehoty a po umiestnení pravdepodobne do Vaľkovne alebo do Hronca.

Ivan Jaraba, január 2022

 Epilóg

Mamu som bol v Lehote navštíviť naposledy v nedeľu 20.februára. Na druhý deň ju Hanka umiestnila v Stredisku sociálnych služieb Tereza vo Vaľkovni. Je to menšie zariadenie s dobrou a láskavou starostlivosťou, preto sme sa so sestrou rozhodli, že ju nebudeme prekladať do Hronca, keď príde na ňu rad, ale že ju necháme dožiť vo Vaľkovni.

Žila tam už len 6 týždňov. Mali ešte zákaz návštev, kvôli proticovidovým opatreniam. Často sme tam so sestrou telefonovali a pýtali sa na mamu. Bola čulá a chodila po izbách a po chodbe. Problém bol len ten, že robila potrebu, kde ju napadlo, ale opatrovateľky to zvládali. Ináč, myslím, bola tam mama obľúbená a iné poruchy správania nemala.

Potom som bol ja chorý, tak som ju tam navštívil prvýkrát až 21.marca ako čerstvý 60-nik. Týždeň pred mojou návštevou dostala mama na jeden deň teplotu a odvtedy prestala chodiť a stratila schopnosť sa sama najesť. Test mala negatívny. Odvtedy bola posledné 3 týždne života na lôžku. Prebaľovali ju a kŕmili.

Keď som sa na mojej prvej návšteve nad ňu sklonil, tak ma objímala so slovami: " ty si môj, ty si dobrý, ty si môj, ty si taký dobrý...". Očistil som jej kúsok hrušky, tak ju trošku pohryzkala a trochu oblízala tabličku čokolády, ale už sa jej nedalo veľmi jesť. Rozprával som jej o jej živote, ďakoval jej, pustil dve pesničky: Ty si môj pastier a Pane můj. Modlil som sa za ňu, hladkal som ju po rukách a po tvári. Mama už len sem-tam sa snažila niečo povedať. Rozlúčil som sa slovami: "mama, ak nezomrieš, o týždeň zase prídem".

O týždeň nastala zase zmena k horšiemu. Celý čas mala zavreté oči a nereagovala na mňa a tak som ju len držal za ruky. V prstoch mala napätie, zavše nimi pohla. Rozprával som jej, ďakoval a hladkal po rukách a tvári, modlil som sa. Toto bolo v stredu, 30.marca. Potom o dva dni neskôr bola pri nej Hanka, ktorá bola veľmi znepokojená stavom, v akom ju našla. Mala hlavu zaklonenú, ústa otvorené, chrčala a na nič nereagovala.

Ja som potom prišiel za mamou poslednýkrát v pondelok 4.apríla, keď bola stále v takom stave ako ju videla Hanka. Neprijímala už potravu. Opatrovateľky sa pokúšali ju kŕmiť tekutou stravou striekačkou, ale mama už mala problémy s prehĺtaním. Zase som ju len držal za ruky, prsty som jej jemne stískal a občas som v nich zacítil jemný pohyb. Mala zaklonenú hlavu, ústa otvorené a snažila sa vykašliavať hlieny, ale sa jej to nedarilo. Hladkal som ju po líci, pustil tie isté dve pesničky a v modlitbe som poprosil, aby si ju Pán už zobral k sebe. Rozlúčil som sa s ňou bozkom na čelo a slovami: "ďakujem, mama". V tej noci 5.apríla po 3.hodine rannej tíško skonala a vypustila ducha.

Pohreb sme mali v piatok, 8.apríla, presne na 3.výročie môjho veľmi živého sna, cez ktorý ma Boh premenil tak, že do toho sna som sa o mamu staral z povinnosti a chcel som ju umiestniť do Špecializovaného zariadenia v Hronci, a po tom sne som sa o mamu staral s láskou a chcel som sa o ňu postarať do konca.

Pohreb odslúžil náš evanjelický farár Štefan Škorupa z Mýta pod Ďumbierom. Na kare nás bolo 18 ľudí. S mamou sa prišli rozlúčiť okrem najbližších príbuzných aj jej kolegovia z Banskej Bystrice, rodina zo Žiaru nad Hronom, i môj bratranec z Loun. Všetko prebehlo dôstojne a v poriadku. Som vďačný za prejavy sústrasti, kvetinové dary i úprimné prejavy ľútosti.

Za mamou nesmútim, ale s láskou spomínam na spoločne prežité roky detstva a posledných spoločných 21 rokov v Lehote. Jej život sa zavŕšil. Mali sme dobrú mamu.

Ivan Jaraba, 9.apríla 2022