Keď kresťan spácha ťažký hriech, prestane byť Božím dieťaťom?

(Petrovi Pavelkovi o Miroslavovi Štolcovi)

Ahoj Peter. V sobotu, 9. septembra 2017, na opekačke u Zdena, sme sa v spoločnom obecenstve porozprávali na rôzne biblické témy a okrem iného si nám vysvetlil, prečo Mira Štolca, viacnásobného vraha nemôžeme považovať za Božie dieťa a teda za kresťana a že by sme mali byť voči väzňom v tomto tvrdení opatrní. Chcem Ti tu napísať argumenty na obhájenie môjho postoja v tejto veci.

V minulosti sa učilo, že kresťanom, a teda Božím dieťaťom, sa stáva človek, ktorý sa dá pokrstiť. Tak ako dnes, aj vtedy bol problém s kresťanmi, ktorí po krste páchali závažné hriechy. Boli vylučovaní z cirkvi a bola im odmietaná sviatosť zmierenia, teda pokánie. Preto bolo obdobie v dejinách cirkvi, kedy katechuménom krst čo najviac oddiaľovali, ba dokonca niektorých krstili až v starobe, aby sa čo najviac obmedzila možnosť zhrešiť po krste.

Dnes veríme, že kresťanom - Božím dieťaťom sa stane človek, keď z milosti Božej príjme Pána Ježiša do svojho srdca (J1:12) a krst je prejavom poslušnosti Pánovi, v ktorom ponorením pod hladinu vody symbolizuje zomretie starého, hriešneho človeka, a vynorením nový život s Kristom.

Život kresťana po prijatí Pána Ježiša a po krste zďaleka nie je bez hriechu. Aj taký veľký muž, ako bol apoštol Pavol, mal problém so svojim hriechom (R7:7-25). Za priaznivých okolností by po krste malo nastať obdobie posväcovania života a duchovného rastu kresťana, v ktorom opúšťa hriechy, je oslobodzovaný od poviazaností, závislostí a hriešnych návykov. Tento rôzne dlhý proces ide súčasne so štúdiom Biblie, porovnávaním svojho života s biblickými požiadavkami a v snahe podobať sa Pánu Ježišovi až do takej miery, že sa naplnia v živote kresťana verše z Jánovho listu (1J3:6,9). Toto je však ideálny stav, ku ktorému sa kresťania individuálne viac - menej približujú alebo vzďaľujú.

Na základe Božieho slova, Barkóciho kázní a skúseností z môjho kresťanského života som vypozoroval, že v živote kresťanov existujú štyri etapy, alebo úrovne, duchovného rastu:

• (1) V prvej etape sú kresťania, ktorí majú Pána Ježiša v hlave, ale nie v srdci. Veria v Neho, možno chodia do kostola, dodržujú sviatky a náboženské ceremónie, ale s Ježišom nemajú vzťah, lebo nie sú znovuzrodení.
• (2) Táto druhá úroveň sa začína znovuzrodením. Kresťan na modlitbe osloví v pokání Ježiša, aby vstúpil do jeho srdca a stal sa jeho Pánom a Spasiteľom. Nadviaže vzťah so živým Bohom, ale do svojho života mu zasahovať nedovolí. Na tróne jeho srdca stále panuje jeho egoistické "ja". Ježiš je jeho Spasiteľom, ale ešte nie Pánom.
• (3) Tu si kresťan už uvedomí, že by mal dať do súladu svoj život s tým, čo učí Ježiš v Písme svätom, a podľa toho aj koná - uvoľní Mu miesto na tróne svojho srdca a dovolí Ježišovi riadiť niektoré oblasti svojho života. Iné oblasti však riadi stále jeho "ja", ktoré sa tak niekedy vracia na trón srdca, lebo ešte nezomrelo, ale je ešte stále aktívne. Je to obdobie striedania vlády svojho "ja" s Ježišovou vládou, alebo obdobie boja starého človeka s novým človekom.
• (4) Až keď si uvedomí, a bude podľa toho aj konať, že to jeho rado panujúce "ja" musí zomrieť, aby trvalo mohol vládnuť na tróne jeho srdca Ježiš, až vtedy bude zažívať víťazný kresťanský život v slobode od hriechu podľa 1J3:6,9. Musí teda každé ráno, prv ako vykročí do dňa (Lk9:23), nechať sa na modlitbe pribiť na kríž, a pozvať Ježiša na trón srdca, aby mu celý deň vládol a riadil jeho kroky (Gal2:20).

Miro prijal Pána Ježiša a bol pokrstený v roku 2012. Podľa môjho členenia je teda odvtedy minimálne v druhej etape svojho duchovného rastu.

Čo sa musí s kresťanom stať, v ktorejkoľvek etape jeho duchovného rastu, aby prestal byť Božím dieťaťom a teda kresťanom? Keď opakovane vraždí? To Božie slovo netvrdí, pokiaľ ten človek zo svojich hriechov činí pokánie.

Ježiš povedal, že každý hriech môže byť odpustený (Mk3:28-29), okrem rúhania sa Duchu svätému, a z toho Miro nie je obvinený. Pokiaľ viem, tak on oľutoval svoj čin a rodinu zavraždenej poprosil o odpustenie. Tak kedy kresťan príde o svoju výsadu Božieho dieťaťa? Autor Listu Židom 6:4-8 píše, že je to vtedy, keď odpadne od viery a nie je možné ho priviesť k pokániu (6. verš).

Z mojej korešpodencie a rozhovorov s Mirom som poznal, že sa kajal, úprimne verí v Ježiša, chce sa polepšiť a byť príkladom i pomocou pre spoluväzňov na ich ceste ku Kristovi. Je nadšený z knihy Budovanie charakteru od Stephena Vincenta Wallaceho, ktorú som si na jeho odporúčanie aj ja prečítal a hoci je prešpikovaná Whiteovej citátmi, nerieši adventistickú teológiu, ale len to, ako si z Božej milosti nechať vyformovať charakter do podobnosti Kristovej. Túto knihu odporúčam každému, kto to myslí vážne so svojim kresťanstvom.

Mirov problém podľa mňa je v tom, že má v sebe démona vraždy, ktorý sa v stresujúcich situáciách aktivizuje a vyčíňa. Zodpovednosť za to nesie samozrejme on, pretože sa spod jeho parazitovania nenechal vyslobodiť a tak sa spoločnosť musí pred ním chrániť jeho doživotným výkonom trestu. To, čo vykonal je hanbou a hrôzou v jeho živote a vrhá vážne pochybnosti o našom kresťanstve, keď ukázal akej ohavnosti je kresťan schopný.

Toto je udalosť na špičke ľadovca, viditeľná, nad hladinou vody. Oveľa nebezpečnejšie je to podhubie pod hladinou, ktoré sa neprezentuje, nevidí: keď navonok zbožní kresťania sa doma žerú ako psi, keď okrádaš štát na daniach, si žiadostivý cudzieho, pachtíš za za majetkom či peniazmi, sleduješ pornografiu na internete, máš žiadostivé pohľady a tvoje srdce je skrz - naskrz skazené a hovoríš si "kresťan". Čiňme pokánie, kresťania, lebo keď sa naplní čas, všetko vyjde najavo a to čo je skryté, bude sa hlásať zo striech (Lk12:1-3)!

Spasení sme zdarma, z Božej milosti, pre našu vieru (Ef2:8-9), nie kvôli našim skutkom, ale naše skutky svedčia o našej viere, o našom charaktere a podľa nich budeme súdení. Tak ako tým, čoho je plné naše srdce, to hovoria naše ústa (Lk6:45), tak aj to, aký sme strom, také ovocie (skutky) prinášame (Mt7:17-18), lebo strom poznať po ovocí. Človeka však neposudzujme podľa jedného zhnitého jablka na jeho konári, ale posúďme všetko jeho ovocie - celý jeho život.

To však dokáže objektívne urobiť len Boh. On totiž hľadí na srdce človeka. Len On s istotou vie, či za konkrétnym hriechom človeka sa skrýva jeho boj a vzpieranie tej moci zla, ktorou je nakoniec prevalcovaný, alebo sa pokušeniu zhrešiť vôbec nevzpiera a urobí tak zo zištných, pôžitkárskych, škodoradostných, či iných satanských motívov.

Len Boh vie o každom človeku, či je pšenica alebo kúkoľ (Mt13:25). Kresťan to spozná len výnimočne, keď má dar rozlišovania duchov. Pšenica s kúkoľom bude spolu rásť až do konca sveta (Mt13:39). Až potom príde vytriedenie a mnohých kresťanov, ktorí vyháňali démonov, prorokovali, robili zázraky, oslovovali Ježiša "Pane", ale ich životy neboli v súlade s Otcovou vôľou, Ježiš od seba vyženie (Mt7:21-23). To sú tí vlci (kúkoľ) v ovčom rúchu (Mt7:15). A naopak, mnohá pšenica pošpinená hriechom a tak podobná kúkoľu, ktorá sa očistí krvou Baránkovou, posledné krívajúce a stratené ovečky budú vyvýšené a medzi prvými (Mt20:16).

Preto nesúďme bratov, ale ich v láske napomínajme a veďme ku Kristovi a k svätosti.

Dnes, 11.septembra sa začína na Okresnom súde v Banskej Bystrici súd s Miroslavom Štolcom.

Ivan Jaraba, september 2017