Druhý krst

Reakcia na články o krste v EPST č. 4 a 8/2011

V máji 2008 som vám do Tranoscia poslal môj príspevok na tému krst detí, o ktorom som čítal v Cirkevných listoch. Nedostal som od vás odpoveď ani komentár k môjmu príspevku. Pretože téma krstu opäť ožila, tentoraz na stránkach Evanjelického posla, dovoľujem si opäť reagovať.

Keby sa v ECAV krstili dospelí po vyznaní viery, tak ako sa to robí v evanjelikálnych cirkvách, problém druhého krstu by neexistoval. Tam taký problém neexistuje. Postačoval by jeden krst, ten biblický. Pretože ECAV tvrdohlavo nástojí na krste v duchu Symbolických kníh a Augsbugského vyznania, je tu tento problém, ktorý vychádza vždy zdola, od veriacich, lebo ordinovaní sú viazaní sľubom vernosti AV. Prečo sa veriaci ECAV nedožadujú omší, spaseniu zo skutkov, odpustkov a iných vecí, ktoré Luther odstránil, ale od jeho čias je stále živý problém krstu? Nie je to náhodou preto, že v tých ostatných veciach, okrem krstu, konal Luther v súlade s Písmom, ale v problematike krstu sa mýlil? Nik nie je neomylný, ani Luther. A možno to nebol ani jeho omyl, ale skôr politika, pre ktorú sa musel vo vtedajšej reformácii mierniť. Myslím, že viac ako Symbolické knihy by sme si mali otvárať Bibliu. Luther prenasledoval anabaptistov, ale Pán Ježiš to nerobil. A kto je pre vás väčšia autorita: Luther alebo Ježiš? Luther za nás nezomrel, ale Pán Ježiš áno. Je smutné, že pre ECAV je dôležitejšie Augsbugské vyznanie a Symbolické knihy ako Biblia.

Hroboň správne píše, že tento problém sa týka každého živšieho zboru. Keďže je táto otázka po stáročiach aktuálna aj dnes, treba priznať, že v tejto veci Luther trafil vedľa a nevystihol Božiu vôľu, ktorá je, aby spasení učeníci JK boli znovuzrodení z Ducha a z vody. Duch je ako vietor, veje ako On chce, nie ako chce vieroučný výbor ECAV. Tak sa jasne píše v 3. kapitole Jánovho evanjelia. Na jednej strane sa konštatuje, že existencia tohto problému svedčí o tom, že sme živá cirkev, ale na druhej strane sa ide tento život potláčať, pretože keď sa na suchej haluzi objavil výhonok života, tak vieroučný výbor berie do rúk pílku. Takto ostaneme len tou suchou haluzou s mnohými prázdnymi kostolmi. Plne súhlasím s tým, čo napísali bratia Peter Dubec a Miroslav Peniažtek. Len sa mi žiada, upresniť, že ten neviditeľný krst, o ktorom sa brat zmieňuje je vlastne krst Duchom svätým, ktorým krstí Pán Ježiš, keď Ho o to úprimne poprosíme v modlitbe.

Pán Ježiš ani apoštoli nevystríhali pred opakovaním krstu a neprenasledovali dospelých, ktorí sa krstili ponorením, ale ich práve takým spôsobom krstili. V Biblii sa píše, že keď sa pokrstili, vyšli z vody. Na to, aby sme niekoho pofŕkali vodou, nemusíme vchádzať do vody. A pokrstiť, po grécky baptiso, znamená ponoriť. Toľko k spôsobu krstu. To, že treba krstiť nemluvňatá je len ľudský výmysel. Nikde v Písme k tomu nemáme príkaz. A Boha treba viac počúvať ako ľudí. Boh prijíma deti , teda posväcuje ich skrze ich rodičov. ECAV nástojí na krste detí len preto, že tak učil Luther a nie na základe Písma. Prejsť s deťmi cez Jordán znamená priviesť ich k znovuzrodeniu v dospelosti a nie pokrstiť ako nemluvňatá a urobiť z nich chladných evanjelikov. Z čoho a ako sa má nemluvňa pred svojim krstom kajať, keď všetky stránky jeho života sú ešte čisté, nepopísané? Dôkazom, že tzv. odstránenie dedičného hriechu krstom nič neosoží je, že z pokrstených detí vyrastajú sebci a naplno v nich žije starý hriešny Adam, ktorý s krstom nemluvňaťa nebol vôbec pochovaný a Ježiša Krista osobne nepoznajú. Niektorí Ho z milosti Božej v dospelosti spoznajú, keď sa obrátia a znovuzrodia, ale väčšinou, žiaľ, nie zásluhou evanjelizácií v rámci ECAV. Až potom v nich začne žiť Ježiš a starý človek môže byť mŕtvený.

Zdôrazňovanie len ľudského úsilia pri krste alebo naopak len Božieho a to ľudské podceňovať je chybou. Vodný krst vykonáva človek, ale krst Duchom svätým krstí Pán Ježiš. Sú to dva rôzne krsty, ktoré sa spravidla neodohrajú súčasne. Krst súvisí s vierou. Veď je napísané: "kto uverí a pokrstí sa, bude spasený". Viera má predchádzať krst. Krst bez viery nič neosoží. V Biblii nie je spomenutý nik, kto by bol spasený bez viery, len na základe krstu. Práve naopak: lotor na kríži pravdepodobne nebol pokrstený, ale dosiahol spásu, lebo v poslednej chvíli svojho života uveril v Pána Ježiša. Vážnejšia ako otázka druhého vodného krstu je to, že v ECAV sa nekladie dôraz na krst Duchom svätým, ktorým krstí Pán Ježiš. Len po krste DS môže nastať plné znovuzrodenie nového a mŕtvenie starého človeka. Boh prijíma nás a my prijímame Jeho. V Biblii sú verše, ktoré hovoria o jeho prijímaní nás, ale aj verše, podľa ktorých Ho my prijímame. Nemožno vytrhávať z kontextu len jeden typ veršov a nimi mávať. Biblia je ako let orla. Nemožno len jedným krídlom mávať. Tak nepoletí. Biblia je vyvážená. Na jednej strane sa stávame Božími deťmi, keď Pána prijmeme (J1:12), ale na druhej darmo mu bude niekto hovoriť Pane, Pane, keď je z diablovho semena (Mt 7:21-23, Mt13:24-30) a nie je Ním vyvolený. Deťmi Božími sa nestávame v krste, ale v momente, keď uveríme a obrátime sa. Až potom má nasledovať krst, lebo ináč nie je opodstatnený, len tradičný. Pýcha môže byť nielen na druhý krst ale aj na ten prvý, dojčenský, keď si evanjelik povie: "ja som pokrstený, budem spasený, mám všetko", a pritom nevie, že je biedny a nahý, pretože je vlažný ako píše Ján v Apokalypse. Evanjelijum mi osobne nič neosožilo, kým som v neho neuveril. Vo vodnom krste nedostávame Ducha svätého. Toho dostávame, až keď nás Ním Pán Ježiš pokrstí. To je krst DS. Apoštoli boli inokedy pokrstení vodou Jordánu a inokedy DS - na Letnice. Aj v Skutkoch vidieť, že DS ich Pán Ježiš krstil, keď na seba kládli ruky a modlili sa, nie pri vodnom krste. Môžem to doložiť aj svojim osobným svedectvom.

To, čo píše brat farár Hroboň je všetko pravda. Prečo teda nie je priestor v ECAV na hlbšie a intenzívnejšie stretávanie sa pri Božom slove? Prečo nerobí ECAV evanjelizácie namiesto kultúrnych podujatí po kostoloch? Prečo sa farári a zodpovední laici nestarajú o duše svojich ovečiek v pastorálnej práci? Nie je to náhodou preto, že farári nie sú v drvivej väčšine znovuzrodení ani z vody, ani z Ducha a tak nemôžu zapaľovať, keď sami nehoria, a tí čo horeli boli odstavení? Každé prebudenie v ECAV horliví zástancovia tzv. čistoty učenia potlačili a tak vznikali stále nové cirkvi, ďalšie rozdelenia a odchody členov ECAV, a chcú potlačiť aj to súčasné. V Rímsko-katolíckej cirkvi sa k problému s charizmatikmi postavili rozumnejšie. Vytvorili im priestor v rámci RKC. V Spoločenstve pri Dóme sv. Martina v Bratislave sa stretávajú znovuzrodení katolíci. Vydávajú časopis Nahlas, ktorý je plný svedectiev, tém pre mladých bez mariánskeho kultu, kultu svätých, eucharistie, či pápežstva. Katolícky farár Ján Buc je kazateľom na chválospevových koncertoch mládeže. RKC tak využíva charizmatické prebudenecké hnutie na priťahovanie mladých do lona RKC, čo môžeme nazvať aj novodobou rekatolizáciou, pretože u nich končia aj mnohí mladí evanjelici, pretože v ECAV tento priestor nemajú. Tam sa rieši problém druhého krstu. Na stránkach Nahlasu to neriešia. Jeto to totiž osobná vec každého kresťana.

ECAV zavrhuje anabaptistov (sami si tak nehovoria), ale čo Boh? Zavrhuje ich tiež, alebo sa priznáva k ich životu? Ku komu sa priznáva viac, k anabaptistom, alebo k evanjelikom. Na Barkóciho evanjelizáciách ste si mohli vypočuť množstvo jeho svedectiev z jeho života ako sa Boh k nemu priznáva. Životy kládli pre vieru nielen evanjelici, ktorých prenasledovali katolíci, ale aj katolíci, ktorých prenasledovali komunisti, ale aj anabaptisti, ktorých prenasledoval Luther a Zwingli. Vylučovaním anabaptistov stráca ECAV horlivých a Bohu odovzdaných bratov a sestry, ktorí by mohli do našej cirkvi priviesť mnoho nových ľudí. Tradičným postojom ECAV k anabaptistom, ich odstavovaním zo služby v zbore, títo odchádzajú a duchovné prebudenie je tak zas a znova v zárodku potlačené. Farári sa tak pomaly ale isto v mnohých zboroch na Slovensku stávajú len správcami nehnuteľného majetku cirkvi a naše kostoly slúžia len ako kultúrno - náboženské pamiatky zašlej slávy ECAV.

Je smutné, že evanjelizácie nerobia farári ECAV a potom je tu priestor pre iných evanjelistov, aby nasýtili hlad po živom Bohu. Alexander Barkóci nie je žiadny obchodník s tovarom. Nepotrebuje nalákať ovečky do svojho zboru, pretože nie je oficiálne pastorom žiadneho zboru. Nepotrebuje nikoho získavať pre nové cirkvi. Káže v tom duchu, aby sme každý v rámci svojej cirkvi žili osobný vzťah s Bohom, očisťovali svoje vzájomné vzťahy a budovali svoj osobný vzťah s Bohom a dali sa Ním formovať. Na svojich evanjelizáciách hovorí vždy množstvo svedectiev zo svojho života i zo života jeho bratov a sestier, o tom ako Boh koná v ich životoch. On totiž evanjelizuje aj svojim osobným životom, čo sa o väčšine farárov ECAV povedať nedá.

Môj osobný názor je, že krst je osobná vec každého veriaceho. Je na ňom koľkokrát sa dá pokrstiť a akým spôsobom a nemali by sa z cirkvi preto vylučovať bratia alebo im brániť v službe.

Ivan Jaraba