Diakonia v nemocnici

Toto je úryvok z mojej práce do Biblickej školy v Martine o mojom zapojení do duchovnej služby v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici:

Duchovná služba v nemocnici

V ďalšom opíšem systém fungovania duchovnej starostlivosti o hospitalizovaných pacientov v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici, ktorý môže byť podobný aj spôsobu fungovania duchovnej služby v iných nemocniciach na Slovensku..

Rímskokatolícka cirkev (RKC) má v nemocnici vybudovanú kaplnku, kde denne nemocniční kapláni slúžia omše. Kaplnka býva po omši otvorená do 20. hodiny, aby mohli pacienti prísť do kaplnky a pomodliť sa. Pred dverami je nástenka s oznamami a na stole náboženské letáky a časopisy. V kaplnke sú voľne k dispozícii Nové zmluvy, tzv. Gideonky. Kaplán má z jednotlivých oddelení nahlásených pacientov, ktorí si želajú osobnú návštevu duchovnej služby. Po omši odchádzajú, zväčša dvaja až štyria, tzv. akoliti (pomocníci = duchovná služba) na jednotlivé oddelenia k vážnejšie chorým pacientom, ktorí chcú prijať telo Kristovo, ale nemohli prísť na omšu do kaplnky. Akoliti majú oblečené biele plášte s vyšitým znakom duchovnej služby. Na krku majú zavesené pozlátené puzdra potiahnuté kožou, v ktorých majú hostie pre pacientov. Po príchode k pacientovi sa akolita s ním pomodlí Otčenáš a Zdravas a obradným spôsobom mu položí na jazyk sviatosť oltárnu. Niekedy sa s pacientom aj porozprávajú, ale hlavným zmyslom ich návštev ostáva odovzdanie prijímania sviatosti oltárnej.

V nemocničnej kaplnke RKC bývajú každú nedeľu o 11:30 h. služby Božie ECAV. Napriek tomu, že táto pobožnosť býva len raz za týždeň, účasť na nej býva oveľa biednejšia ako na denných omšiach RKC.

Každý piatok prichádzam do kaplnky, kde mi kaplán odovzdá zoznam s izbovými adresami zväčša evanjelikov, alebo veriacich iných vyznaní mimo RKC. Niekedy sa mi ujde aj ateista alebo človek, ktorý nie je kresťan, ale má záujem o duchovnú službu. Počet pacientov, ku ktorým chodím, je väčšinou dva až osem, takže sa im môžem viac venovať ako akoliti RKC. Oni idú nezriedka až k dvadsiatim pacientom. Hlavným zmyslom mojich návštev pri pacientoch je rozhovor a modlitba za uzdravenie. V prípade potreby prislúženia Večere Pánovej, nahlasujem túto požiadavku slúžiacemu farárovi ECAV z mesta. Väčšinou mám vo vrecku plášťa jednu Gideonku, alebo nejaké kresťanské brožúrky pre pacientov. Keď prídem k chorému, navzájom sa predstavíme a začneme sa rozprávať. Niektorí pacienti sú veľmi otvorení a ochotne mi rozprávajú o sebe, svojej chorobe, pre ktorú sú v nemocnici, ale aj o rodine a prežitom živote. Je to veľmi dobre, lebo potom viem, za čo sa mám modliť. Tých, ktorí sú pochybujúci alebo vlažnej viery, vediem k modlitbe prijatia Pána Ježiša Krista, ktorú po mne opakujú. Niekedy si niečo prečítame z Biblie, najmä zo žalmov. Často sa s pacientmi modlievam Otčenáš, a hlavne sa modlím svojimi slovami modlitbu za uzdravenie, alebo spasenie, či za Ducha svätého. Každý pacient je individualita a ku každému musím podľa toho pristupovať. Dopredu nikdy neviem, čo ma s ním čaká , čo mi povie a za čo sa budeme modliť. Počas modlitby za uzdravenie niekedy aj vzkladám ruky na neho, podľa toho ako ma Duch vedie. S niektorými, ktorí sú hospitalizovaní dlhšie ako týždeň, sa stretnem viackrát. Lepšie sa s nimi spoznávam, modlievam sa za nich aj v súkromí a Boh potom v niektorých prípadoch zjavne koná. Na ilustráciu uvediem niektoré svedectvá.

Svedectvá

Jedna pani, asi päťdesiatročná evanjelička, ktorá nechodila do kostola ani nežila životom veriaceho človeka, mi porozprávala niečo o svojom živote. Ja som jej porozprával o osobnom vzťahu človeka s Bohom a vysvetlil som jej hlavnú myšlienku evanjelia. Potom bola ochotná sa so mnou pomodliť za jej spasenie. V modlitbe vyjadrila vieru v Ježiša Krista, poprosila za odpustenie a vierou prijala Ježiša do svojho srdca. Podaroval som jej Novú zmluvu. Keď som prišiel o týždeň, ešte bola v nemocnici. Ďakovala mi za modlitebnú skúsenosť z minulého týždňa a povedala, že si čítala z Písma, že bude v tom pokračovať a že začne chodiť do kostola.

Asi 80-ročná starenka mi rozprávala o svojom náboženskom živote a o jej osobnom vzťahu s Bohom. Keď bola dieťa, v škole jej veľmi ublížil farár a ona sa odvtedy bála chodiť na evanjelické náboženstvo a tak chodila na katolícke. Rodičia ju nedali prekrstiť a ani v dospelosti, keď sa vydala za katolíka, oficiálne neprestúpila do RKC, ale si zachovala svoju vieru, hoci celý život chodila do katolíckeho kostola. Rozprávala mi o svojom vzťahu s Bohom, o tom ako sa modlieva a ako vníma Jeho vnuknutia. Ja som ju pozorne počúval a pýtal sa, aby mi o tom povedala čo najviac. Pochválil som ju a v modlitbe som ďakoval Bohu za ňu, že jej dal takú silnú vieru a že počuje Jeho hlas. Ona mi potom zo srdca ďakovala a povedala, že jej padol veľký balvan zo srdca a že je veľmi šťastná.

Zomierajúci muž okolo sedemdesiatky, chudý, tvár kostnatá, sivá, oči vpadnuté. Len s ťažkosťami sa mu dalo šeptom rozprávať. Zoznámili sme sa a po jeho pár vetách som cítil, že asi neverí a tak som sa ho rovno spýtal, či verí v Boha. On mi začal rozprávať o svojich pochybnostiach vo viere. Spýtal som sa ho, či by sa so mnou nepomodlil. Odmietol. Tak som poprosil o dovolenie, či sa môžem krátko sám pomodliť. Súhlasil. V modlitbe som poprosil o milosť a v Ježišovom mene som prikázal duchom, ktorí mu bránia vyznať vieru v Ježiša, aby od neho odišli.( Ef 6:12 Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach.) Po chvíli som ho opäť vyzval k spoločnej modlitbe a on súhlasil. Opakoval po mne slová, v ktorých prosil o odpustenie a Pána Ježiša prijal za svojho Spasiteľa. Pocítil úľavu a pred mojim odchodom mi úprimne ďakoval.

Obézna žena pred päťdesiatkou, trpiaca na schizofréniu bola preložená zo psychiatrie, pretože mala teploty, na interné oddelenie. Nezistili príčinu teplôt, ktoré sa väčšinou pohybovali okolo 38°C, ale nezriedka vystupovali aj na 40°C, tak ju preložili na geriatriu, odkiaľ jej robili rôzne vyšetrenia a dostávala infúzie na zníženie teplôt. Zistili jej nejaké nezhubné nádory na pľúcach, niečo v mozgu, niečo na pankrease, niečo na nohe. Bola v nemocnici štvrtý mesiac. Každý piatok sme boli spolu, rozprávali sme sa a modlili sa. Ja som sa väčšinou modlil v jej mene a ona opakovala po mne. Prosil som okrem iného, aby Boh odstránil príčinu tých teplôt a uzdravil ju. Teploty však neustupovali. Raz mi povedala: "Cítim, že vám musím niečo povedať, čo sa mi stalo. Ešte som to nikomu nepovedala, ale viem, že vám to mám teraz povedať. Keď som bola ešte slobodná, raz v meste ma stiahla jedna Cigánka, že mi vyveští z ruky a ja som si dala veštiť. Povedala mi, že sa vydám, zomrie mi dieťa, manžel ma opustí a budem veľmi chorá. A všetko sa to splnilo." Vysvetlil som jej, že sa dopustila niečoho, čo Boh zakázal a stručne som jej povedal, ako tieto veci fungujú. Súhlasila, že sa budeme modliť za oslobodenie spod kliatby tej veštice. Vyznala to ako hriech, poprosila o odpustenie a v mene Ježiš sme zlomili moc kliatby nad jej životom i nad životom jej rodiny. Keď som o týždeň prišiel, veselo sa posadila na posteľ a povedala mi, že už piaty deň nemá teploty. V nasledujúci pondelok ju prepustili domov.

Záver

V tejto službe som ešte len pol roka, ale zažil som už s pacientmi zopár obrátení, či uzdravení. Doposiaľ som sa stretol len s pozitívnymi ohlasmi na túto službu. Mnohí evanjelici sa tešia, že v duchovnej službe je zapojená aj ECAV. Spolupráca s RKC v nemocnici je veľmi dobrá. Sme v ich kaplnke hostia, ale oni nám ochotne pomáhajú. Táto služba zo strany ECAV nevyžaduje žiadne náklady, len ochotu, dobré svedectvá a propagáciu. Mojim želaním a prosbou je, aby Boh naďalej konal, ba konal ešte mocnejšie v životoch pacientov, či už v oblasti telesnej uzdravovaním alebo v duchovnej oblasti spasením ľudí. Amen.

Ivan Jaraba, máj 2008