Čomu verím ináč ako Rímsko - katolícka cirkev

Úvod

Náš duchovný rozhovor na stretnutí ma inšpiroval k tomu, aby som Ti opísal moju kresťanskú vieru (a život) s dôrazom na odlišnosti od vierouky Rímsko-katolíckej cirkvi. Zhrnul som ju do ôsmich oblastí, v ktorých som nepopísal všetky odlišnosti, ale len tie najdôležitejšie a tie, o ktorých sme sa rozprávali.

Prial by som Ti, aby si trochu spoznala moje protestantské myslenie, tak ako ja poznám katolícku vierouku. Boh od nás nechce slepú vieru s rozumom odloženým niekde na poličke. Verme Bohu, rozmýšľajme a hľadajme Pravdu, ktorá nás oslobodí!

Viera

Spasení sme z viery, nie zo skutkov (Ef2:8-9). Skutky, ktoré konáme majú byť svedectvom našej viery, dôkazom, že patríme Bohu, a máme ich robiť nezištne (Lk14:12-14). Máme robiť tie skutky, ktoré nám pripravil Boh (R12:2, Ef2:10), nie naše snaženia a náboženské úkony (Iz1:13-14). Sú to predovšetkým skutky milosrdenstva (Mt25) a lásky (1Kor13). Spasení sme z milosti, lebo Boh si nás vyvolil (Ef1:4) a dal nám vieru (Ef2:8, 2Tes2:13, 2Tes3:2), a nie preto, že sme v tej správnej cirkvi.

Božími deťmi sa stávame vierou - prijatím Pána Ježiša (J1:12) a nie krstom. Krst je aktom poslušnosti kresťana a niečo vyjadruje - symbolizuje.

Viera má byť osobná: nie my (RKC) a vy (ECAV), ale ja a Boh. Prosba počas omše: "nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej cirkvi" svedčí o tom, že sa stále váľame vo svojich hriechoch a nemáme ani vieru, lebo "správne" veriť za nás musí inštitúcia.

Krst

Krst bez viery nikomu neosoží. Krst ľudí, bez ich osobnej viery, v Biblii nenachádzame. Tieto veci sa diali a dejú pri násilnom pokresťančovaní a pri krstoch nemluvniat.

Slovo "krst" sa v pôvodnom jazyku evanjelia nenachádza, ale je tam slovo "baptiso", čo v preklade znamená "ponorenie". Toto slovo vystihuje skutočnosť, že krstiť sa má úplným ponorením pod hladinu vody. Krst symbolizuje pochovanie starého človeka ponorením pod hladinu vody a znovuzrodenie nového človeka - Ježiša - vynorením z vody (R6:4). Keď pochovávame človeka, tak naňho nehodíme len pár hrudiek hliny, ale ho "ponoríme" do zeme. Ponorenie pod hladinu vody symbolizuje, že zomrel v nás starý človek s Kristom a vynorenie, že sme sa znovuzrodili a že v nás žije Ježiš (Gal2:20). Toto sa má duchovne diať v živote kresťana každý deň (Lk9:23).

Pretože viera musí predchádzať krst (Mk16:16), je krstenie kojencov a malých detí nebiblické a v Biblii nie je na to príkaz. Je to len ľudská náuka, ktorá to obhajuje a prikazuje krstiť deti. Deti sa posväcujú vo svojich rodičoch (1Kor7:14) a v Biblii nenachádzame text, ktorý by upozorňoval na to, že keď zomrie nepokrstené dieťa, takže pôjde do pekla. Je to tiež len ľudská náuka. Naopak, po svete behá mnoho pokrstených ateistov, ktorí do pekla smerujú.

Eucharistia alebo Večera Pánova

Večera Pánova, alebo Pamiatka Pánova je po krste druhá a posledná sviatosť, teda obrad, ktorého sa má zúčastňovať každý kresťan. Je to obradné jedenie nekvaseného chleba a pitie vína, ktorým vyznávame, že jeme telo Pána Ježiša Krista a pijeme Jeho krv. Jedením chleba deklarujeme, že sa sýtime Božím telom (J1:14), čiže slovom, teda že ho čítame. Pitím vína potvrdzujeme, že duchovne používame Jeho krv v pokání pre naše očistenie od svojich hriechov (1J1:7). Chlieb a víno sú len symboly pre telo a krv, nie skutočné telo a krv a ani nedochádza pri obrade Večere Pánovej k žiadnej premene ako učia katolíci alebo aj Luther. Ak by dochádzalo k premene na krv, potom by sme porušovali prikázanie apoštolov o nepožívaní krvi (Sk15:20,29). Učenie o premene chleba a vína na telo a krv, tzv transsubstitácia je len ľudská náuka a nenachádzame pre ňu oporu v Slove Božom. V stati Božieho slova o ustanovení Večere Pánovej sa nenachádza slovo "premenenie".

Slovo "eucharistia" znamená vďakyvzdanie a to máme robiť celým svojim životom (1Tes5:18). Máme ďakovať Bohu za všetko dobré i zlé, lebo to všetko nám pôsobí na dobré, keď milujeme Boha (R8:28).

Kristus bol obetovaný raz navždy (Žid7:27) a tak dokonale zaplatil za všetky naše hriechy. Božie slovo nám neprikazuje nanovo obetovávať Krista tzv. nekrvavým spôsobom. To je tiež len ľudská náuka, a napriek tomu je centrom dennodenných katolíckych omší. Večerou Pánovou si však len pripomíname, čo Ježiš pre nás urobil na kríži (1Kor11:24-25). Niekde sa to preto aj volá Pamiatka Pánova.

Biblia

Biblia je Božie slovo, ktorým Boh hovorí k človeku. Naplnenie starozákonných proroctiev v Ježišovi svedčí o tom, že Biblia je skutočne od Boha a že sa naplnia z nej aj ostatné proroctvá. Celé Písmo je kristocentrické - ukazuje na Ježiša.

Biblia má byť najvyššia autorita pre kresťana. Keď ľudské autority požadujú od kresťana niečo, čo je v rozpore s Bibliou, kresťan má poslúchnuť Slovo Božie, lebo Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk5:29). Jedine Písmo má riadiť život kresťana, nie tradícia ani ľudské náuky.

Keď výklad nejakého verša postráda potvrdenia z iných miest Písma, potom nie je správny, lebo Písmo sa vykladá Písmom. Pravdu nevlastní RKC, ale je ukrytá v Slove Božom, ktoré je k dispozícii každému, a tou Pravdou je Ježiš sám.

RKC požaduje, aby katolíci čítali katolícku Bibliu nie kvôli katolíckemu prekladu, voči ktorému nemáme výhrady, ale kvôli poznámkam, čo katolícka Biblia obsahuje, ktoré prekrúcajú význam niektorých veršov tak, aby boli obhájené nebiblické katolícke dogmy. Táto zmenená taktika prišla s 2. vatikánskym koncilom v 60-tych rokoch. Dovtedy mali povolené čítať Bibliu len kňazi RKC a vykladať ju mohol len pápež.

Cirkev

Cirkev sú ľudia, nie budovy a inštitúcie. Pravá Ježišova cirkev (neviditeľná) je spoločenstvo znovuzrodených kresťanov, ktorí patria Ježišovi, lebo si ich On vyvolil už pred stvorením sveta (Ef1:4). Títo ľudia sú rozptýlení po rôznych kresťanských denomináciách, alebo aj mimo nich a tvoria živé Kristovo telo. Keď sa naplní čas, budú vzkriesení (tí, čo už zomreli) alebo premenení (tí, ktorí budú vtedy žiť) a vychvátení ku svojmu Pánovi (1Tes4:15-18) a ochránení tak pred Veľkým súžením (Mt24:22), ktoré bude na svete pred druhým Kristovým príchodom.

Kresťania sa združujú vo viditeľných cirkvách. Niektoré z nich sa považujú za jediné pravé a tie ostatné neuznávajú. U nás patrí medzi ne, teda tie, ktoré si prisvojujú výnimočnosť: Rímsko-katolícka cirkev, Svedkovia Jehovovi, adventisti a mormóni. Katolícka cirkev mala donedávna vo svojej vierouke výrok, že niet spasenia mimo RKC. Dnes oficiálne nazývajú katolíci ostatných kresťanov "oddelení bratia".

Tak ako neexistuje ideálny človek, neexistuje ani ideálna cirkev, lebo ju tvoria hriešni ľudia. Keby som našiel dokonalú cirkev a vstúpil by som do nej, prestala by byť dokonalou. Keď patrím do nejakej cirkvi, mal by som ju dobre poznať - jej klady i nedostatky, neidealizovať si ju a napriek tomu ju neopustiť (?). Podobne ako verná manželka neopustí svojho manžela, hoci vie i o jeho zlých vlastnostiach.

Neísť do kostola nie je hriech. Chodenie do kostola nie je povinnosť ale má to byť túžba kresťana chodiť pod zvuk Božieho slova. Okrem kostola sa majú kresťania stretávať aj na neformálnych stretnutiach - skupinkách (Mt18:20), kde sa zdieľajú nad Božím slovom so svojimi životmi a kde každý má "niečo" (1Kor14:26).

Kňažstvo

V novozmluvnej dobe má každý možnosť prísť k Bohu cez Ježiša (J14:6). On sú dvere i cesta (J10:7-9). Každý znovuzrodený kresťan je kňazom živého Boha (1Pt2:9). Jednotlivé služobnosti v cirkvi (apoštol, prorok, evanjelista, pastier - pastor - farár, učiteľ, biskup, diakon, starší) sú len funkcie (funkcia kňaza sa v NZ nenachádza, lebo máme byť nimi všetci kresťania), ale všetci kresťania sme pred Bohom rovnocenní bratia (Mt23:8), a jeden je náš vodca - Kristus (Mt23:10). Delenie kresťanov na klérus a laikov je preto nebiblické.

Teda my už nepotrebujeme sprostredkovateľov ako boli v Starej zmluve kňazi a levíti, na znak čoho sa pri Ježišovom ukrižovaní roztrhla chrámová opona (Mt27:51), čo zastierala svätyňu svätých s archou zmluvy, ktorá predstavovala Božiu prítomnosť.

Biblia nehovorí o tom, že sa má zachovať apoštolská postupnosť tzv. služobného kňazstva ani pápežstva. Máme vychovávať učeníkov Ježiša Krista (Jeho nasledovníkov), ktorí to potom budú tiež robiť (2Tim2:2). Ježiš povedal, že nikoho nemáme titulovať "otec" ani "vodca" (Mt23:9-10). Všetci kresťania sú pred Bohom rovnocenní bratia.

Na Petrove vyznanie v Antiochii (Mt16:15-16) Ježiš povedal, že na tej skale založí svoju cirkev. Tou skalou však Ježiš nemyslel osobu Petra (ktorá Ho trikrát zaprela a nazval ho aj satanom - Mt16:23) ale jeho vieru, ktorú Peter preukázal tým, že veril, že Ježiš je Kristus, Syn Boha živého. Teda cirkev je založená na viere jej členov v Ježiša. A tá skala je Ježiš (Ef2:20) - základný kameň, Vodca.

Mária

Máriu si Boh vyvolil, aby v nej bez zásahu muža počal svojho Syna. Všetci protestanti veria, že Ho počala ako panna a z panny sa aj narodil, lebo o tom svedčí Božie slovo.

Neveríme však nebiblickým katolíckym mariánskym dogmám o Máriinom nepoškvrnenom počatí, o jej neprestajnom panenstve a o jej nanebovzatí, pretože to nenachádzame v Božom slove. Podľa Biblie bol v panne počatý len Ježiš a Mária, podľa jej vlastných slov, tiež potrebovala Spasiteľa (Lk1:46-47). Do neba vzatí, podľa Biblie, boli len traja ľudia: Enoch, Eliáš a Ježiš.

O dogme neprestajného panenstva tvrdí Biblia pravý opak. Panenstvo stratila Mária Ježišovým pôrodom a po ňom žila s Jozefom normálnym manželským životom (Mt:24-25). Narodili sa jej Ježišovi bratia: Jakub, Jozef, Šimon, Júda a najmenej dve dcéry (Mt13:53-58). Ježišov brat Jakub napísal v NZ jednu epištolu.

Pretože Ježišovi súrodenci neboli Bohovia, neprislúcha Márii ani titul Bohorodička. Na Ježišovom Božstve má zásluhu len Otec, a Mária je matkou len Jeho človečenstva.

Posledné Máriine slová v evanjeliu zazneli na svadbe v Káne: "urobte všetko, čo vám (Ježiš) povie". To je jasný odkaz Márie, aby sme poslúchali Ježiša.

Na kríži Ježiš nepovedal: "hľa vaša matka", ale "hľa tvoja matka" (J19:26-27) Jánovi, aby sa o ňu postaral. Ježiš nikde svoju matku nevyzdvihoval, naopak povedal, že ten, kto poslúcha Boha Mu je aj matkou (Mk3:35). Zrejme preto mal k nej chladný vzťah, lebo jeho rodina si myslela, že sa pomiatol (Mk3:21).

Tehotná Mária prorokovala, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia. To sa (nezdravo) naplnilo v katolíckej cirkvi v mariánskom kulte, ale Ježiš povedal, že omnoho blahoslavenejší ako Mária je každý, kto počúva a zachováva Božie slovo (Lk11:28).

Mariánske a iné nebiblické dogmy vznikli, pretože katolícka cirkev nemá ako jedinú autoritu Bibliu, ale aj tradíciu, ktorú povyšuje nad Slovo Božie.

Verím, že mariánske zjavenia, ktoré sa dejú po celom svete, sú v réžii toho Zlého, aby ešte viac odpútali pozornosť katolíkov od Ježiša a od Jeho slova. V Biblii nie je proroctvo o tom, že to bude robiť Boh. Bytosť, ktorá sa zjavuje, nie je Ježišova matka (tá nám v Biblii odkázala, že máme počúvať Ježiša), ale anjel svetla (2Kor11:14), ktorý na seba berie ľudskú podobu. Boh ale svoju slávu nikomu inému nedá (Iz42:8, Iz48:11).

Kresťanský život

Skutočný kresťanský život sa začína až znovuzrodením (J3:3). Vtedy sa, po pokání, v človeku narodí nový duchovný človek - Ježiš (J3:6, Gal2:20), ktorý má ďalej rásť a starý človek sa umenšovať (J3:30, Ef4:22-24).

Duchovný rast kresťana je podmienený spoznávaním Božieho slova a podriaďovaniu svojho života Slovu. Je to proces postupného posväcovania života kresťana (Žid12:14).

Ježiš nás oslobodil od hriechu nielen tým, že zniesol na svojom tele trest za naše hriechy a preto nám ich môže odpustiť, ale zbavuje nás aj otroctva od hriechu, teda nutkania ďalej hrešiť (J8:32,34,36). Prejavom posväcovania života kresťana je, že prežíva čoraz väčšiu slobodu od hriechu až napokon takmer nehreší (1J3:6,9).

Kresťan má žiť najmä podľa Novej zmluvy a Ježišových prikázaní, nie podľa Starého zákona, v ktorom sme dostali desať Božích prikázaní a ktorý Ježiš už naplnil (Mt5:17). Dodržiavať týchto desať príkazov nestačí! My máme napĺňať novozmluvné požiadavky! Kresťan má mať Božie príkazy zapísané do srdca (Jer31:33). Aby vedel o aké prikázania ide, musí čítať najmä evanjeliá, epištoly, ale aj celú Bibliu. Musí to poznať, aby mu Duch svätý mal čo pripomenúť v konkrétnych životných situáciách. Ježiš niektoré prikázania výrazne sprísnil a tak veľmi zodvihol latku. Apoštol Ján napísal že vrah je už ten, kto nenávidí brata (1J3:15) a Ježiš v kázni na hore povedal, že smilník je už ten, kto sa žiadostivo pozrie na cudziu ženu (Mt5:28). Podľa Neho už neplatí "oko za oko a zub za zub", ale keď dostaneme facku, nemáme ju vrátiť, ale máme nastaviť druhé líce (Mt5:39). A keď nám niekto chce vziať košeľu, máme mu dať aj plášť (Mt5:40). Kresťan má milovať svojich nepriateľov, žehnať im, dobre im činiť a modliť sa za nich (Mat5:44).

Takto žiť je však pre kresťana nemožné, kým nezomrie v ňom na kríži starý človek so svojim "ja", aby v ňom mohol žiť Kristus (Gal2:20). Až vtedy sa stane skutočnosťou to, čo symbolizuje krst (R6:4) a až vtedy sme zbavení tzv. dedičného hriechu ukrytom v ľudskom egoizme, keď ide na každý deň (Luk9:23) to naše "ja" na kríž a žije v nás Ježiš (Gal2:20). Kresťanský život teda nie je len o láske, ale najmä o umieraní, aby sa mohla láska Božia v kresťanovi naplno rozvinúť skrze Ježiša Krista.

Preto hneď ráno sa modlievam a prosím Otca, aby ukrižoval môjho starého človeka a žil vo mne Ježiš, obliekam si Božiu výzbroj (Ef6:12-17), prosím Ho o ochranu a aby som bol svetlom i všetkým, čím má byť kresťan pre svoje okolie a vzývam Ducha svätého, aby ma naplnil a viedol počas dňa.

Ivan Jaraba, máj 2017